ROK 2014

20. Valikina trasa s prekonaným rekordom

Dňa 18. 10.2014 sme si vypočuli na vlnách éteru, v rozhlasovej relácii Rádiovíkend osobné pozvanie od predsedu oddielu TO KOS Rimavská dolina na jednu z našich najkrajších tradičných jesenných akcií. Túra sa každoročne koná na počesť pani Valiky Husaníkovej členky TO KOS Rimavská dolina, v dňoch jej náhleho úmrtia. Pani Valika mala veľmi rada tisovskú prírodu a zvlášť milovala práve túto trasu, ktorej čaro nám sprostredkovala práve v tom istom roku, kedy nás náhle opustila. Práve preto sme sa rozhodli venovať jej po smrti tento prechod na znak úcty a spomienky. Turistickú akciu s dĺžkou trasy cca. 22 km začíname tradične o ôsmej hodine ráno na prvom zrazovom stanovisku účastníkov pod železničným mostom na Muránskej ulici. Naše prvé kroky vedú na tisovský cintorín. Tento rok sa nás tu zišlo viac, ako po iné roky, pretože Valiku si prišli uctiť aj naši priatelia z košického Klubu turistov Víkend. Po pietnej spomienke, položení kytice a zapálení kahancov nasledujú slová prekrásnej a dojímavej básne v podaní nášho predsedu. Báseň zložila naša členka Silvia Kuchtová /vtedy Koniarová/ a vznikla pred dvadsiatimi rokmi, bezprostredne po náhlom Valikinom odchode. Po ďakovnom príhovore pani Valérie Huňovej dcéry Valiki Husaníkovej sa vydávame na trasu. Popod Šajbu cez veľkú železničnú stanicu Tisovec, popri našej novej pýche mesta - ozubnicovom parnom rušni, ktorý spestruje veľkú železničnú stanicu a vždy zaujme malých i veľkých. Cieľom mesta Tisovec je podporiť cestovný ruch v tisovskom regióne aj touto turistickou atrakciou. Na železničnom priecestí v časti Slávča máme druhé zrazové stanovisko o deviatej hodine, odkiaľ sa už v úctyhodnom počte hromadne presúvame na trasu. Prechádzame dolinou Slávča, kde pri registrácii každý obdržal lístok na guláš, alebo boršč a darček v podobe magnetky, ako spomienku na jubilejný ročník Valikinej trasy a pokračujeme popod Hajnaš. Na zastávke pod Hajnašom na nás čaká propagačné podujatie – prezentačný stánok Huculskej magistrály. Touto cestou by sme sa chceli poďakovať členkám z občianskeho združenia „T4“ p. Milecovej, p. Rončákovej, p. Meškovej a p. Vetrákovej za milé oživenie tohoto jubilejného ročníka našej akcie a za malú pozornosť v podobe chutných perníkov, osviežujúceho čaju, kávy, či za informácie, propagačné a informačné materiály a mapy, ktoré sú súčasťou budovania klastra cestovného ruchu. Huculská magistrála je turistická trasa pre jazdu na koni, bicykli, alebo pešo: Sihla – Chlipavice – Zbojská – Burda – Veľká Lúka. Predstavuje spoluprácu subjektov cestovného ruchu pri budovaní ponuky služieb v území Muránska planina – Čierny Hron. Po príjemnom odpočinku pod Hajnašom vedú naše kroky do lokality zvanej Hrdzavé. Keďže účastníci akcie sa dočkali pod Hajnašom aj jesenných slnečných lúčov, nebolo ďaleko k ponuke predsedu Dušana Kojnoka predĺžiť si trasu o výhľadový úsek Havránková – Vysoký vrch – Petovcovo. A tak sa v Hrdzavom naša túra rozdeľuje. Časť turistov pokračuje tradičnou trasou dolinou Kačkava so zástavkou na chate u Brožov. My zdatnejší, asi päťdesiatka účastníkov, sa vydávame dlhšou trasou na Havránkovú a Vysoký vrch /1263 m n. m./ Príroda sa s nami trošku zahráva a na Havránkovej sa vo vysokej tráve postupne jeden druhému občas strácame. Naskytá sa nám však krásna panoráma na Fabovu hoľu, Veľkú a  Malú Stožku. V diaľke máme zasa jedinečnú možnosť, keďže nám to umožňuje slnečné počasie, vidieť zasnežené štíty Vysokých Tatier. Z Vysokého vrchu sa na opačnej strane otvára výhľad na našu Rimavskú dolinu s neprehliadnuteľnou Hradovou, Tŕstím, Voniacou, Ostrou a dovidieť až na Klenovský Vepor. Pred sebou máme už len zostup Petovcovom do Kačkavy. Asi o pol štvrtej prichádza ku chate aj naša skupina. Ostatní účastníci sú už na ceste domov. Zostali tu už len majitelia a kuchár. Nás však tiež vítajú s výborným občerstvením. Veľká vďaka za vynikajúci guľáš a boršč, ktorý pripravil náš člen Mário Keleti za výdatnej pomoci manželov Brožovcov. Dušan Liptay prispel sponzorsky mäsom z diviny, za čo tiež ďakujeme.

Máme pred sebou posledný úsek dnešnej trasy Kačkavskou dolinou, ktorý končíme príjemne unavení a plní zážitkov, z predĺženej, 30 kilometrovej trasy, v Tisovci. Tejto našej mimoriadne obľúbenej akcie sa zúčastnilo až 155 turistov, čo je opäť ďalší prekonaný rekord v účasti. Poďakovanie patrí turistickému klubu Víkend z Košíc, z Revúcej, či z Bratislavy, ale aj ostatným priaznivcom turistiky, ktorí svojou účasťou akciu podporili.

Jeseň je obdobie plné farieb, ale aj zmien počasia. Sme nesmierne vďační za počasie, ktoré nám v dnešný deň skutočne prialo. V treťom ročnom období hýria stromy všetkými farbami a miestami sa ocitáme v prírode, akoby v zlatom údolí. Pod nohami nám príjemne šuští lístie pokrývajúce zem ako zlatistý koberec. Toto čarovné obdobie si nás podmanilo. Pobyt v prírode je najlepšie investovaným časom. Jeseň nemusí byť pochmúrnym časom. Je len na nás, ako tento výnimočný čas využijeme. A oddychovať možno aj aktívne. Dôkazom toho je aj takmer 160 členná zostava účastníkov z 20.-tej Valikinej trasy.

Andrea Blahová, členka KST TO KOS Rimavská dolina

Ešte niečo k Valikinej trase....

Valikina trasa je turistický prechod, ktorý sa každoročne koná na počeť mojej mamky, Valiky Husaníkovej, bývalej členky TO KOS Rimavská dolina. Organizátorom je Turistický oddiel KOS Rimavská dolina. V sobotu, dňa 25.10.2014 sa prechod konal dvadsiatykrát. Aj po dvadsiatich rokoch, ako náhle zomrela moja mamka, ťažko hľadám slová ako pomenovať to, čo cítim pri jej hrobe, u ktorého v deň odchodu na trasu stoja jej bývalí priatelia, turisti, aby ju symbolicky pozdravili. Ako uplynulo dvadsať rokov, pribúdali noví turisti, účastníci prechodu a ich počet každým rokom rastie. V tomto roku sa ich zúčastnilo takmer 160. Tí najbližší mojej mamke, sú našťastie medzi nimi a stopy po nej uchovávajú a vedú po nich ďalších.“Valikina trasa“ ako prechod, je cesta, ktorú mamka najviac milovala a po smrti môjho otecka po nej často chodievala s bratom, Žigmundom.

Vedie zo Slávče pod Hajnaš, cez Kozák do Hrdzavého a končí zostupom dolinou Kačkava v Tisovci. Naposledy touto cestou kráčala mamka spolu s turistami KOS-ákmi na jar v roku 1994. V jeseni toho istého roku náhle zomrela. Pri spomienke na túto chvíľu mi stále tvár zalejú slzy. Je bolestivé pre každého pripomínať si stratu tak blízkej osoby ako je matka. V takéto dni si zvykneme uctiť pamiatku chvíľou ticha pri hrobe zosnulého. No ja s manželom nebývame pri hrobe mojej matky sami. Každoročne sa pri hrobe mamky zastavia a postoja turisti, účastníci prechodu. Až potom sa vydávajú po jej stopách, na jej milovanú cestu, do prekrásnej okolitej prírody. Tento ročník bol dokonca doplnený cca pre 50 záujemcov o predĺženú trasu a to z Hrdzavého cez Havránkovú na Vysoký vrch a Petovcovo. Nikdy pri hrobe nechýba človek, mamkina blízka duša, so srdcom pre všetko živé, pre prírodu, jej krásu, pre neustálu, vytrvalú túžbu spoznávať ju a priviesť na túto cestu ostatných. A tak potrebujem povedať ešte niečo k „Valikinej trase“ práve tomuto človeku. Je to Dušan Kojnok. Chcem jemu povedať, verejne a úprimne,

Dušan, ďakujem.

Moje poďakovanie patrí aj všetkým členom Turistického oddielu KOS Rimavská dolina za uctenie si spomienky na moju mamku účasťou na „Valikinej trase“, všetkým ostatným organizovaným i neorganizovaným účastníkom prechodu z Tisovca, Košíc, Revúcej, Bratislavy, Hnúšte...

Veľké ďakujem Zlatke a Jurajovi Brožovcom za poskytovanie chatky v Kačkave a pomoc pri organizovaní a varení kotlíkových špecialít. Tento rok aj Máriovi Keletimu, ktorý sa zhostil kuchárskeho remesla a pripravil pre účastníkov až dva pokrmy. Výborný guláš z troch druhov mäsa a ešte aj skvelý boršč.

                    Valika Huňová, dcéra Valiky Husaníkovej

VALIKINOU TRASOU po 20. krát - email z Košíc:

Milý Dušan,

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Prechod hrebeňom Malej Fatry

V dňoch 18. a 19. októbra 2014 sme sa podľa plánu vydali do Malej Fatry. Zostava: 8 členov /6 dospelých a 2 deti/. Výjazd z Tisovca o 4:30 na 2 autách. V Kraľovanoch ich zaparkujeme a vlakom o 7:21 hod.sa presúvame do Strečna. Prípitok vo vlaku na zdarný priebeh dvojdňového prechodu bol exkluzívny - najdrahším koňakom MEUKOV od Mária. O 8:00 už začíname odmeriavať svoje prvé kroky. Po červenej značke popod Starý hrad, potom modrou a následne aj červenou k Chate pod Suchým. Po chutných pokrmoch zväčša polievkového typu pokračujeme stupákom vyše hodiny a pol na vrch Suchý. A odtaiľto začína hrebeňovka, ktorou sa striedavým klesaním a stúpaním dostávame najskôr na Malý Fatranský Kriváň a potom na Veľký Fatranský Kriváň. O 18- tej hodine, kedy sa na jeho vrchole ocitáme, nás príjemne potešil západ slnka za Malý Kriváň, čo ocenili najmä majitelia fotoaparátov. Nádherné scenérie sa nám nechcelo ani opustiť. Ale chlad sa zakráda a spolu s ním aj tma, treba pokračovať. Ale to máme pred sebou už len zostup z Veľkého Kriváňa k Chate pod Chlebom. Tu máme objednaný nocľah. A v nohách 20 kilometrov s 1700 metrovým prevýšením.

Druhý deň nás víta pri chate nádhernou inverziou pod nami, ale hmlou a dosť silným vetrom na hrebeni, kam vystupujeme od chaty. Nevadí nám to. Hlavne, že neprší. Za Hromovým sa nám však otvára iný svet a prevaľujúce sa oblaky nechávame za sebou. Pred nami sa odkýva nádherný deň s výhľadmi na zostávajúcu časť hrebeňovky a Rozsutce. Len Stoh, kam smerujeme, sa nie a nie odhaliť. Akoby sa hanbil, alebo bál odkryť svoj vrchol, aby nás náhodou neodradil od posledného náročného výstupu na trase. Zdolali sme ho. No namiesto výhľadov z jeho vrcholu, sme odolávali prudkému vetru a hmle. Viac ako trojhodinový zostup zo Stohu absolvujeme po zelenej značke do Kraľovian k odparkovaným autám. Počasie sa v nižších polohách správa úplne inak, ako nad hornou hranicou lesa a tak zostup, aj keď náročný, bol aj napriek zdolaniu18 kilometrov príjemný.  

D.K.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Mokrý víkend vo Veľkej Fatre

    Naplánovaná trasa po časti Cesty hrdinov SNP musela byť z dôvodu obsadenosti hotela na Kráľovej studni pod Krížnou zmenená a presmerovaná. A tak sa z pôvodne trojdňovej akcie stala len dvojdňová. Jej začiatok bol na Donovaloch.

Sobota, 13. september 2014

So skorým ranným budíčkom vyrážame piati členovia nášho oddielu o 6.00 hod. z Tisovca. O 7.30 hod. sme dorazili na Donovaly. Keďže ubytovať sa dalo až v popoludňajších hodinách, za mierne upršaného počasia vyrážame už o ôsmej na prvú trasu víkendu.: Donovaly - vrch Zvolen – Krížna - Majerova skala - Staré hory. Trasa vedie zároveň aj časťou spomínanej Cesty hrdinov SNP. Hneď od začiatku nás kopec nešetril a na Zvolen sme šliapali poriadnym stupákom. Cestou nahor sa nám ešte viac rozpršalo a za chvíľu sme mali mokro aj v topánkach. Asi po hodine sa počasie umúdrilo, prestalo pršať a na pár minút sa sem tam vyčasilo a naskytli sa nám nádherné výhľady. Keď sme sa konečne dostali na vrch Zvolen (1403m.n.m.) dostihli nás bežci, účastníci prekážkového behu, veľkej medzinárodnej akcie Donovaly – Spartan BEAST, 2014 ktorá tu práve prebiehala. Po pár metroch ich trasa odbočila z turistickej a tak sme mohli pokračovať bez uhýbania sa bežiacim vypracovaným, ale mokrým a upachteným telám. Pred nami boli veľké výškové rozdiely, ktoré sme však hravo zvládli. Cestou sa nám pošťastilo na niekoľkých miestach pozorovať a obdivovať jedinečnú rastlinku. Cyklámen fatranský je endemitom Veľkej Fatry a nerastie teda nikde inde, len v týchto horách. Konečne sme v popoludňajších hodinách dorazili na Krížnu - najvyšší bod tejto túry 1574 m.n.m. Bohužiaľ, pre nízku oblačnosť a hmlu bola viditeľnosť veľmi nízka. Ďalej sme pokračovali už po modrej značke a stálym klesaním cez Majerovu skalu, kde už bol pekný výhľad na okolité vrchy. Zostup z Majerovej skaly do cieľa dnešnej náročnej turistiky, do Starých Hôr, nám znepríjemnila zmena počasia. Po celkom peknom vyčasení ráno a potom bez jedinej kvapky po celý deň, to asi počasie chcelo dohnať a spustilo na nás riadnu sprchu v podobe neutíchajúceho dažďa. Takže tak, ako sme ráno začínali, za dažďa, tak náš deň aj končil. Poriadne premočení sme asi po hodine úmorného zostupu strmým, mokrým a blatnivým terénom a za ustavičného dažďa, dorazili o 17.45 hod. do obce Staré hory. Na Donovaly sme sa odviezli autobusom. Ešte šťastie, že sme spoj stihli s polhodinovou rezervou. V hoteli Šafrán, kde sme mali zajednané ubytovanie na jednu noc, nás už čakajú ďalší traja naši členovia, ktorí z dôvodu pracovných povinností nemohli absolvovať dnešnú trasu a dorazili na Donovaly až pred večerom. Zmoknutí a unavení sme sa osprchovali, prehodnotili dnešnú 26 kilometrovú trasu a uložili sa na spánok.

Nedeľa, 14. september 2014

Celú noc pršalo. A prší aj ráno. Až sa zdá, že sa nikam nepôjde. Miro však optimisticky zhodnotil, že pršať prestane. O desiatej odchádzame všetci ôsmi z hotela a z Donovál sa presúvame do lokality pri horárni Teplé. Tu prestáva pršať a tak podporení dobrým pocitom, že predsa len z toho niečo bude, vydávame sa po žltej turistickej značke na trasu: horáreň Teplé - útulňa Limba (1215 m.n.m.) – Severné Rakytovské sedlo (1415 m.n.m.) – Rakytov - Južné Rakytovské sedlo – Grúň, sedlo pod Čiernym kameňom - Liptovské Revúce. Naša radosť však netrvala dlho a dáždik sa k nám opäť pripojil, akoby sa mu v našej spoločnosti páčilo. Nuž čo, vyhnať sme ho nevedeli, tak bol našim spoločníkom napokon celou cestou. Turistický chodník bol blatnivý, šmykľavý a popadané stromy na niektorých úsekoch nám to vôbec neuľahčovali. Dostali sme sa na k útulni Limba, ktorá slúži turistom non stop a okrem nocľahu sa tu možno zohriať, či občerstviť. Ten čaj, čo sme si dali nám v tomto počasí naozaj dobre padol. Kým sme ho vypili, rozpršalo sa ešte viac a tak nám neostávalo nič iné, len pokračovať v daždi. Za stáleho stúpania až na severné Rakytovské sedlo. Odtiaľ po zelenej značke na hlavný cieľ dnešnej trasy, na vrch Rakytov (1567m.n.m.). Bohužiaľ sa história zo soboty zopakovala a tak namiesto nádherných výhľadov, ktorými je tento nádherný veľkofatranský vrchol známy, sme mohli pozorovať len hmlu a neústupčivé padanie dažďových kvapiek. Keďže nič nevidíme, zbytočne sa nezdržiavame a pokračujeme cez južné Rakytovské sedlo (1295m.n.m.) až na sedlo pod Čiernym kameňom (1266m.n.m.). Tu sme sa občerstvili poslednými zásobami z domovov a červenou značkou zišli o 17.00 hod. do cieľa našej dnešnej 18 kilometrovej trasy, do Liptovských Revúc. Tu sa naša dvojdňová akcia skončila a nás čakala už len cesta domov, do Tisovca.

Turistika je pekná, keď je ideálne počasie. Ale nie je to len o peknom počasí. Človek si hlavne pri podobných náročných situáciách a výkonoch buduje svoju výdrž a pevnú vôľu a viac uvedomuje svoju podstatu a možno ešte viac si váži všetko pozitívne čo život prináša. Neľutujem, že som mal možnosť zažiť aj tento druh počasia a turistiky.

A to, že príroda a turistika je nádherná za každého počasia je naozaj pravda.

Dominik Cavar,

člen KST TO KOS Rimavská dolina

---------------------------------------------------------------

Opäť v Tatrách

Symbolom Slovenska sú Vysoké Tatry, hory kam by mal aspoň raz za život zavítať každý slovenský turista. Prví turisti začali do Vysokých Tatier prichádzať pred 200 rokmi. My, z turistického oddielu KOS Rimavská dolina sme sem nasmerovali jednu z našich akcií opäť aj tento rok.

Po budíčku v skorých ranných hodinách nasadáme o šiestej ráno do autobusu. 6.september nevyzerá na krásny slnečný deň, ale i napriek tomu vyrážame z Tisovca v počte 27 turistov.

Trasa A s 13 členmi oddielu smeruje dolinou Kežmarskej Bielej vody.

Druhá, 14-členná skupina začína odkrajovať kratšiu trasu B v Tatranskej Lesnej. Pokračujú cez vodopády Studeného potoka, míňajú Rainerovu chatu a prichádzajú späť do Tatranskej Lomnice rôznymi chodníkmi a trasami, pričom zanechali za sebou stúpanie 510m, klesanie 585m a dĺžky trás od 13 do 15 km.

Trasa A, dlhá 26 km, pokračuje dolinou Kežmarskej Bielej vody po žltej značke ku Šalviovému prameňu, odtiaľ vľavo po trase označenej žltými turistickými značkami. O hodinu a pol prichádza lesnou cestou k Chate pri Zelenom plese, ľudovo nazývanej Brnčalka, čo jej zostalo po predchádzajúcom pomenovaní Brnčalova chata. Prvou známou turistkou dovtedy nepoznaných Tatier bola pani kežmarského hradu Beata Laská, údajne nemanželská dcéra poľského kráľa Žigmunda Starého. Jej cesta viedla práve k Zelenému plesu. Po krátkom oddychu pri chate spríjemnenom fantastickým výhľadom na Zelené pleso, v ktorého hladine sa zrkadlí skalný útvar typický pre toto miesto - Jastrabia veža a po osviežujúcich dúškoch rannej kávy smerujeme na Veľkú Svišťovku. Počasie v Tatrách je nevyspytateľné. Slnko aj dnes striedajú drobné kvapky dažďa. Z vrcholu Veľkej Svišťovky sa vydávame k Skalnatému plesu. V tomto náročnom teréne sme mali jedinečnú možnosť stretnúť aj jedno z najodolnejších a najviac chránených zvierat Kamzíka tatranského. Prechádzame okolo Observatória Skalnaté pleso a okolo budov stanice lanoviek, fotografujeme práve prichádzajúcu lanovku z Lomnického štítu, ktorá bola zaujímavosťou v roku 1941, kedy nemala konkurenciu ani v Alpách. Prichádzame  k brehu plesa. Tu sa schádzame s niektorými turistami z trasy B. V túre pokračujeme po červenej značke popri Skalnatej chate, k Zamkovského chate. Táto horská chata sa nachádza v dolnej časti Malej Studenej doliny v nadmorskej výške 1475 m. Odtiaľ pokračujeme k historicky najstaršej chate vo Vysokých Tatrách, Rainerovej útulni. Bola postavená v roku 1863. Niekoľko rokov nato zanikla a znovu bola obnovená v roku 1998. Leží vo Veľkej studenej doline vo výške 1295 m n. m.. V chate sme mali možnosť vidieť malú expozíciu histórie horských nosičov. Od Rainerovej útulne pokračujeme plní zážitkov okolo vodopádov Studeného potoka do Tatranskej Lomnice, kde sa kroky nás všetkých opäť stretli. Vysoké Tatry sú jedinečné v každom ročnom období. Zážitky a pocit z vysokohorskej túry nám nikto nedaruje, ale ani nezoberie.

                                                               Andrea Blahová, členka KST TO KOS Rimavská dolina

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Na Veľkom Choči len piati

Aj napriek nočnému vytrvalému dažďu sa ráno, 16.augusta 2014 päť členov nášho klubu vydalo automobilmi na plánovanú cca19 kilometrovú túru na Veľký Choč. Tých, čo táto daždivá noc odradila od výpravy na jeden z najkrajších vyhliadkových vrchov Slovenska, môžu naozaj ľutovať.

Po krátkom rozhliadnutí po Kúpeľoch Lúčky, odkiaľ náš výstup začínal, sa po červenej značke vydávame rozbahneným terénom smerom na Veľký Choč. Prekvapil nás nielen mokrý terén, ale aj popadané stromy po nedávnej veternej kalamite, ktorá aj tu zanechala svoju daň. Miestami chodník strácame, znova ho však po chvíli objavujeme. Preliezť a podliezť. Taká je naša dnešná túra. Po tomto všetkom sa tesne pod vrcholom predierame aj kosodrevinou a pred nami sa už týči on „Veľký Choč“. Počasie je premenlivé. Hmla strieda slnko. Spoznávame okolité kopce, ktoré už poznáme aj z minulých túr. Spoločné foto a podpis do vrcholovej kroniky, krátky oddych a doplnenie síl formou „kto si čo nabalil“. Pokračujeme zostupne kamenistým terénom. Od Zadného Choča cez Predný Choč smerujeme ku hradu Likava. A ten samozrejme neobídeme bez toho, aby sme sa tu nenadýchali troškou histórie, ktorá sa šíri z ruiny hradu. Krátka prestávka, posledný pohľad späť a vydávame sa do reality. Aj napriek vrtochom počasia tohto leta sa k nám dnes zachovalo priateľsky. Na záver trasy si vychutnávame travertínový vodopád v Kúpeľoch Lúčky a vydávame sa na cestu domov. Bol to zasa jeden krásny deň prežitý v lone prírody.

                                                                                                                                                                                                           Pavel Blaho

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

JESENÍKY - prekvapujúco pestré

Tak. A máme za sebou aj 26. ročník Turistickej dovolenky. To, že sme si v rámci tejto akcie zvolili na spoznanie práve pohorie Jeseníky, neľutujeme. Veď toľko prírodných, kultúrnych, historických, športových a kadejakých iných zaujímavostí v tejto lokalite nám doslova vyrazilo dych. Naozaj bolo ťažké si vybrať a rozhodnúť sa, čomu dať prednosť. Preto sa nemožno čudovať, že tento ročník turistickej dovolenky bol voľnejší a demokratickejší, ako jeho predchodcovia. Milovníci prírody a pešej turistiky dávali prednosť výšľapom na okolité kopce, vŕšky, či prechodom dolín, hrebeňa. Menej zdatní členovia si vyberali trasy ľahšieho, skôr poznávacieho charakteru. Vždy to však boli poväčšine kombinácie turistiky, poznávania histórie a rôznych zážitkov.

Prechodné ubytovanie na celý týždňový pobyt od 26. júla do 2. augusta 2014 bolo zabezpečené v chate Ludvíkov, v obci rovnakého mena, ležiacej medzi Vrbnom pod Pradědom a Karlovou Studánkou, v údolí Bielej Opavy. Obec Ludvíkov založil okolo roku 1700 veľmajster Rádu nemeckých rytierov Franz Ludwig, hrabě Falcký, po ňom bola obec tiež pomenovaná - Ludwigsthal.

V nedeľu, prvý deň pobytu sme sa všetci spoločne vydali na najznámejší vrch okolia a najvyšší vrchol celej Moravy, na PRADĚD. Výstup sa uskutočnil z Karlovej Studánky a viedol nádherným údolím rieky Bílá Opava. Po prekonaní drevených schodov a mostíkov sa kroky členov vybrali na Praděd rôznymi smermi. Buď okolo Ovčárny, alebo okolo chaty Barborka. Niektorí výstup na vrchol aj vzdali a vrátili sa od spomínaných chát späť. Tí, čo zdolali aj samotný Praděd sa mohli pobaviť aj na výroku našej najmledšej členky Katky: "No vidíš, toľko sme sa namáhali a už sme tu!"

Cieľom druhého dňa bolo mesto Jeseník, odkiaľ bolo možné si vybrať trasu podľa svojich schopností, možností a záujmov. A tak sa stalo, že naša 35 členná dovolenková zostava sa tu rozdrobila na malé skupinky, ktoré mali vytypované svoje ciele: Priessnitzovy léčebné lázně Jeseník, Medvědí kámen, Jaskyňa na Pomezí, či Múzeum čarodejníctva.

Na utorok, 29.7.2014 sme mali vopred objednanú exkurziu do jedného zo siedmich divov Česka. Prečerpávacia vodná elektráreň Dlouhé stráně patrí spoločnosti ČEZ a bola vybudovaná v Hrubom Jeseníku v katastrálnom území Rejhotice obce Loučná nad Desnou v okrese Šumperk. Jedná sa o najvýkonnejšiu vodnú elektráreň v Česku. Prečerpávacia vodná elektráreň /PVE/ je vodná elektráreň, ktorá v čase energetickej špičky elektrickú energiu vyrába a v čase, keď je elektrickej energie prebytok, elektrickú energiu spotrebúva. PVE poskytuje najmä podporné služby pre elektrizačnú sústavu. Tento špeciálny typ vodnej elektrárne nepracuje podľa denného diagramu zaťaženia, to znamená že dispečing neráta s pravidelnou dodávkou jej inštalovaného výkonu do siete. Elektráreň pracuje len pri požiadavke z dispečingu. Princíp vodnej elektrárne je založený na prečerpávaní vody do hornej nádrže v čase, keď je energie v sieti dostatok alebo prebytok (večer). A v čase nedostatku elektrickej energie je voda spustená cez turbíny do spodnej nádrže. PVE Dlouhé stráně disponuje nádržami s výškovým rozdielom 510,7 m. Horná nádrž sa nachádza na vrchole hory Dlouhé stráně v nadmorskej výške 1350 m  a zaberá plochu 15,4 ha, s najväčšou hĺbkou 26 m. Dolná nádrž leží na riečke Divoká Desná v nadmorskej výške 824,7 m a má plochu 16,3 ha. Pri plnom načerpaní hornej nádrže stúpne jej hladina o 21,5 m a hladina dolnej nádrže klesne o 22,2 m. Keďže sa areál elektrárne nachádza vo vnútri Chránenej krajinnej oblasti, je z ekologických dôvodov celá prevádzka umiestená v podzemí. Po prehliadke areálu a Dolnej nádrže sa skupina rozpŕchla po okolí Horského centra športu a zábavy v Koutech nad Desnou. Tu bola možnosť využiť lanovku na Medvediu horu. A od hornej stanice lanovej dráhy v areáli Koutysi potom vyšliapnuť k Hornej nádrži PVE, alebo prejsť náučný chodník Rysí  skála, opierajúci sa o príbeh zblúdilej rysice s mláďatami, ktorá nájde úkryt na vrchole Medvedej hory. Náučný chodník tvoria okrem vyhliadky na Medvedej hore tiež drevené plastiky zvierat a lesných bytostí, chyža Praděda, nora rysice  a mnoho interaktívnych prvkov, preliezačiek a hier pre deti. Cesta späť mala viac možností. Kto chcel zažiť trochu adrenalínu, mohol si vybrať cyklo trať rôznej obtiažnosti a zviezť sa po nej na horskom bicykli, alebo kolobežke. Popoludnie mnohí využili na návštevu Štátneho zámku Veľké Losiny a zaujímavej expozície Múzea papiera a ručnej papierne vo Veľkých Losinách. Tu bola aj možnosť vyrobiť si vlastný papier, čo mnohí využili.

Streda už bola poňatá voľnejšie a skupinky turistov sa vybrali rôznymi smermi a presunovými spôsobmi. Napríklad do Zlatých hôr, kde bola možnosť navštíviť  repliky stredovekých zlatorudných mlynov s náučným chodníkom a zoznámiť sa tak s dobovými technikami získavania zlata. Záujemci využili aj možnosť vyryžovať si vlastné omrvinky zlatej rudy.

Cieľom niektorých členov bola aj rozhľadňa na Biskupskej kope /886 m n.m./. Pešej turistike dalo prednosť tiež niekoľko členov a vydali sa k pútnickému miestu s kostolom Panny Marie Pomocné a odtiaľ či už okolo zrúcaniny Edelštejn do Zlatých hôr, alebo iní až do malebnej obce Rejvíz s rovnomenným penziónom. V ňom si oddýchli na unikátnych vyrezávaných stoličkách s portrétmi rejvízskych usadlíkov. Odtiaľ sa vydali k Veľkému machovému jazierku. Chodník k nemu je drevený a chráni túto národnú prírodnú rezerváciu pred poškodením. Jedná sa totiž o najväčšie rašelinisko na Morave a vzniklo ešte v dobe poľadovej pred 6- 7 tisícmi rokov. Na Rejvíze sa popoludní vystriedali aj niektorí ostatní členovia. Zavítali sem po absolvovaní svojich predošlých cieľov. Zopár členov dalo prednosť voľnejšiemu programu v Ludvíkove, alebo v neďalekej Karlovej Studánke, či mototuristike po historických a architektonických pamiatkach.

31. júl- štvrtok bol po nočnom daždi pod mrakmi a tak plánovaný výstup na Králický Sněžník z obce Stříbrnice zostal ohrozený. Absolvovali ho napokon len dvaja odvážlivci.

Stredobodom dvoch auto-posádok sa stala dedinka Rešov a po prekonaní pešej, asi 3 km dlhej značenej cesty jej turistický skvost - Rešovské vodoapády. Kaskáda vodopádov na riečke Huntavě je tvorená kaňonovitou dolinou a okolo vodopádov vedú drevené lavičky, mostíky a schody.Cestou do Lipovej sme ešte vystúpili na neďaleký Poutní kopec. Veľmi príjemnou bola prechádzka z obce Horní Lipová k známemu miestu Lesní bar. Je to unikátne odpočinkové miesto uprostred lesa, nachádzajúce sa po ceste na vrchol Smrk, v údolí riečky Vápenná. Nápoje sa chladia v drevenom koryte plnom pritekajúcej ľadovej vody z potoka, pod priestranným dreveným zrubovým prístreškom je možné si samoobslužne uvariť kávu, alebo čaj, či opiecť v chladničke nachystané špekáčiky, klobásy. Všetko je tu k dispozícii, aj cukrovinky, chlieb, pohľadnice, dokonca v čase našej návštevy aj vynikajúce čerstvé rolky plneneé snehovou plnkou. Cenník je vyvesený a peniaze sa vhadzujú do schránky umiestnenej na prístrešku. Všetko je na dobrovoľnosti. A čo je príjemnou skutočnosťou na tomto ojedinelom projekte? Nikto nemá problém za to, čo skonzumoval zaplatiť, ba aj pridať viac. Návrat do Ludvíkova sme si ešte spríjemnili návštevou Jaskyne na Pomezí.

V piatok sa 11-členná zostava vybrala na Králický Sněžník. Počasie opäť nevyzeralo vábne, ale nepršalo a to nám vyhovovalo. Malú zastávku v obci Branná sme využili na návštevu miestnej cukrárne, ktorá je známe výrobou tradičných roliek z lístkového cesta plnených snehom so šľahaných bielok. Pod vrcholom Národnej prírodnej rezervácie Králický Sněžník pramení najväčšia moravská rieka Morava. A jej prameň nás lákal, pretože na ostatných turistických dovolenkách sme navštívili aj pramene Vltavy i Labe. Bolo príjemne po celej trase zo Stříbrnic okolo chaty Návrší, k prameňu rieky Moravy až na vrchol Králického Sněžníka a späť. Výhľady z vrcholu nám počasie sprevádzané hmlou neumožnilo, ale na dobrej nálade a pohode nám to neubralo. Boli sme spokojní, že hlavne neprší.  Začalo až po návrate k autám.

Sobota bola dňom odchodov. A tak sme sa postupne vytrácali z dočasného "domova" zapožičaného na týždeň našich poznávaní tejto krásnej oblasti Čiech. Niektorí si cestu domov spríjemnili ešte návštevami rôznych zaujímavých miest. Napríklad hradu Sovinec, či iných pozoruhodností.

                                                                                                                                                                                          Dušan Kojnok

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Perla slovenskej prírody - Slovenský raj.

Národný park Slovenský raj nachádzajúci sa vo východnej časti Slovenska, bol v roku 1964 vyhlásený za chránenú krajinnú oblasť a v roku 1988 bol nariadením vlády SR prekategorizovaný na Národný park, s rozlohou 19 763 ha.

V prvú júnovú sobotu nás privítal krásny slnečný deň. Ako na želanie. „Dnes by to šlo“, povedali si členovia TO KOS Rimavská dolina. A so vstupenkou do raja už v počte až 46 adrenalínu chtivých turistov vyrážame plní elánu do nového turistického dobrodružstva. Čaká nás náročná túra s dĺžkou 19 km a exponovaným výstupom cez tiesňavu Veľký Sokol. Prechod si vyžaduje zvýšenú opatrnosť, pretože ho zabezpečujú rebríky, stúpačky, reťaze a mostíky. Výstup je, tak ako v každej rokline Slovenského raja, jednosmerný. Môžeme ísť teda len proti toku potoka! Úvod a záver trasy nás vedú pohodlným terénom väčšinou po lesných cestách. Trasa je dobre značkovaná, zvýšenú pozornosť venujeme častej zmene farby turistických značiek. Túra patrí medzi veľmi atraktívne, avšak zároveň dosť náročné trasy po jednom z najobľúbenejších národných parkov na Slovensku. Umožňuje spoznať rozmanitosť viacerých zákutí Slovenského raja.
       Trasa v úvode vedie po zelenej značke z osady Píla. Od rázcestia pokračujeme po zelenej značke, poľnou cestou popod les prídeme k horárni Sokol. Na rázcestí Veľký Sokol odbočíme z doliny doľava na žltú značku, ktorá vedie už priamo do tiesňavy.
    Po rozvetvenie dolín kráčame pohodlnou lesnou cestou popri potoku. Asi po 1h 30“ (pri najbližšom rozvetvení) odbočíme doľava do riečiska, kde sa začína exponovaný prechod tiesňavou. Čoraz strmším stúpaním brehmi potoka a riečiskom sa dostávame do zúženého miesta rokliny, nazvanom Kamenné vráta, pričom využívame viaceré technické pomôcky. S heslom „Dávaj pozor kam šliapneš“ míňame niekoľko vyvieračiek a prekonáme Malé kaskády a Malý vodopád. Neskôr zdolávame Veľké kaskády a Veľký vodopád. Neustále si dávame pozor na klzké skaly, kamene a korene. Na túru sme sa vydali, vzhľadom na terén, s prispôsobením vhodnej obuvi, výstroje a výzbroje. Aj naši najmladší členovia zvládajú túto náročnú túru hrdinsky. Naokolo máme plno sviežej zelene, ktorá nabitá dažďom príjemne osviežuje, keď sa cez ňu človek derie. Slnko optimisticky hreje a výdatne nám svieti na cestu. Po mostíku ponad vodopád prechádzame do rozšírenia tiesňavy. Pokračujeme riečiskom do jej záverečného zúženia - do Róthovej rokliny. V závere tiesňavy odbočíme od potoka vľavo a krátkym strmým výstupom cez les prichádzame k rázcestiu Glacká cesta. Pokračujeme ňou doľava, po červenej značke. Prechod lúčnym a lesným prostredím planiny Glac  patrí k príjemným a oddychovým častiam túry. Glacká cesta v minulosti slúžila ako obchodná cesta a pôvodne spájala Spiš s Gemerom. Stúpanie lesom na okraj planiny sa končí na lúke pri rázcestí Glac-bývalá horáreň. Odtiaľ kráčame po červenej značke pohodlne ďalej zalesnenou časťou krasovej planiny k rázcestiu Malá poľana. 
    Pokračujeme modrou značkou, lúčnym prostredím planiny k rázcestiu Glac-Malá poľana. Pred nami sa otvára pekný výhľad na Havraniu skalu. Ďalej modrou značkou po úzkej asfaltovej ceste vedúcej cez les k rázcestiu Suchá Belá -vrch. 
    Tu prechádzame na žltú značku a pohodlne klesáme ešte vždy lesnou Glackou cestou k rázcestiu Pod Vtáčím hrbom a potom doľava červenou značkou, zostupom do strediska Podlesok, kde nám po tejto náročnej túre dobre padne občerstvenie. Príroda má liečivý vplyv  na telo a psychiku človeka. Komu sa však nechce chodiť po prírode a radšej preferuje pasívny oddych, ponúkame aspoň fotografie umiestnené na webe mesta Tisovec, aby vedel ako vyzerá Slovenský raj, ak naň náhodou padne reč pri pive. 

                                                                                                                                                                                      Andrea Blahová

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Plánovaný dvojdňový pobyt v srdci Muránskej planiny sa nekonal z dôvodu malého záujmu, kalamity a prekrývania sa iných akcií, napr. MDD.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Naplánovaná akcia Po stopách Jánošíka sa z dôvodu kalamít v lesoch a počasiu neuskutočnila.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Konečne opäť v prírode !!

Keď už som doma, i napriek predpovediam počasia, nenechám si ujsť ani jednu príležitosť vyraziť s turistickým oddielom na naplánované túry. A veru, tí čo odriekli účasť na ostatnej oddielovej akcii hlavne kvôli nelichotivým predpovediam počasia, môžu ľutovať.

Na 3. mája sme mali naplánovanú túru v neďalekej Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina po trase: Hodejov – Črep – Steblová skala – Ragáč – Hajnáčka. Ráno ešte jemne pršalo, keď sme o siedmej vyrážali z Tisovca a tak málokto veril, že to bude dnes už lepšie. Ale čuduj sa svete! Nielen že celý deň vôbec nepršalo a bolo celkom príjemne, ale dokonca na Steblovej skale nám svietilo už aj slniečko a bolo nádherne.

Deň sa začal s malým meškaním. Museli sme zastať už v Hnúšti (motor autobusu nám držal na dvoch šróbach). Všetko sa však vyriešilo s kľudom a nadhľadom. Prišiel druhý a mohli sme pokračovať v ceste .Časový sklz bol zanedbateľný. V Hodejove sme konečne vyrazili po svojich. Cesta sa zdala byť nenáročná a skôr to vyzeralo na takú oddychovú. Trochu blata nevadilo nikomu. To však trvalo možno pol hodinku a potom to začalo, prvý vrcholček Dobogov /335 m/, druhý vrchol Črep /414 m/, tretí, Steblová skala /486 m/. Z tej boli krásne výhľady do okolia a na Cerovú vrchovinu. Posilnili sme sa a zostúpili do sedla Pod Zabodou /330 m/. Tam sa naša 30 členná turistická skupinka rozdelila. Malá, šesťčlenná skupinka, pokračovala len kratšou žltou trasou do Hajnáčky, cez Zábodu. Kto si však trúfol ešte vystúpiť na štvrtý vrchol, najvyšší vrch Cerovej vrchoviny - Ragáč /537 m/, pokračoval ďalej po zelenej. Časový rozdiel bol cca 30 minút, ale prevýšenie bolo najnáročnejšie z celej trasy, takže to najlepšie na záver. Obidve skupiny sme sa stretli v Hajnáčke. Každý spláchol smäd po svojom a už nasledovala len cesta autobusom domov, so zmrzlinovou zastávkou v Rimavskej Sobote. A aj tá cesta bola zaujímavá. Zviezli sme tiež dvoch turistov od Košíc, ktorí boli na trojdňovej túre, čím sme si splnili aj dobrý skutok na deň. Atmosféra v autobuse bola spevavá a kto mal chuť tak sa pridal.

Keď môžem zhodnotiť tento deň bola som nad mieru spokojná a pevne verím že aj ostatní. Po 20 kilometroch krásne unavená, nabitá energiou, aj zo slnečných lúčov...

Už teraz sa teším na nasledujúce stretnutia.

Mariana Byssová

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

1. máj na Hradovej

Sviatok práce. 15 členov turistického oddielu a 8 nečlenov sa vydalo tento krásny sviatočný deň stráviť tradičným, v poradí už 31. výstupom na Hradovú.

Je odštartované. O 8:30 sa začíname zahryzávať do kľukatého náučného chodníka na Hradovú. Po krátkom oddychu a výhľade na mesto s krásnou panorámou v jeho okolí, opúšťame vyhliadku pod vlajkou a ďalej pokračujeme už len trinásti. K Tisovskému hradu. Tu využívame krátku prestávku na oddych a doplnenie síl. Posedenie na lavičkách pri poslednom náučnom paneli na vrcholovej lúke využívame na ľahké občerstvenie a zaspomínanie si na tie predošlé prvomájové oslavy. Je čas vyraziť na najťažší úsek dnešnej túry, hrebeňom Hradovej pod Okrúhlu skalu. Noha po nohe, jeden po druhom, zdolávame aj tento exponovaný úsek. Po pár metroch sa pred nami vynorila Okrúhla skala. Našlo sa aj pár jedincov, ktorí ju zdolali. Po krátkom rozhliadnutí a slovách: „Ale je tu krásne“, zostupujeme a pokračujeme smerom do Tisovca cez Kordove lúčky. Posledná zastávka nás čakala na dvore letného domčeka našej členky Ľudky v takzvanej Turbíne. Vychutnávame si šálku kávy a zhodne konštatujeme, že máme za sebou krásny deň.

Pavel Blaho

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Veľkonočný víkend vo Veľkej Fatre

Už niekoľko rokov máme zaužívanú niekoľkodňovú turistiku v období pred sviatkami jari. Na tento rok sme si naplánovali spoznať niektoré vrchy vo Veľkej Fatre, v tomto prípade v okolí Ľubochne.

Až 31 členov sa prihlásilo, takže sme museli zabezpečiť aj ubytovací objekt, ktorý by vyhovoval tomuto počtu záujemcov o pobyt. Penzión Vila Astória v tichom prostredí Ľubochne nám v tomto smere úplne vyhovoval. Presun bol zvolený vlastnými automobilmi a tak niektorí vyrážali z Tisovca už vo štvrtok.

Všetci sme sa stretli až v piatok ráno, kedy bola na pláne prvá túra na blízky vrch KOPA /1187 m/. Dvojhodinové nepretržité ostré stúpanie na vrchol dalo zabrať každému, ale výhľady z hrebeňa nám to vynahradili. Prvý pohľad po výstupe k prvej vyhliadke padol na neďaleký vrch Šíp, kam budú smerovať naše kroky ďalší deň pobytu. Už odtiaľto bolo vidieť, že trasa v jeho masíve bude stáť zato. Po pohľadoch na okolité vrchy, vŕšky, doliny a na hrebeň Malej Fatry s dominantným Veľkým Rozsutcom a Stohom, pokračujeme vrcholovými partiami Veľkofatranskej magistrály cez Grúň /988 m/ až na Ľubochnianske sedlo. Potom už len modrou značkou do Ľubochne. Podvečer sme družne posedeli pri penzióne pod prístreškom s krbom a pochutili si na vynikajúcom pečenom jahňati od Mária a Ruda. Večer nám spríjemnili vedomostné spoločenské hry o Slovensku.

Na druhý deň na nás čaká už spomínaný vápencový vrch ŠÍP /1169,5 m/. Pridávajú sa k nám aj ďalší piati tisovskí a klenovskí turisti, ktorí mali v pláne len túto sobotňajšiu trasu. Autami sa presúvame do neďalekých Stankovian. Odtiaľto nás žlto značkovaný turistický chodník vedie cez Žaškovské sedlo a následne v miernom stúpaní na samotný vrchol Šípu. Skalným mestom sa po vrcholovom hrebeni dostávame na Zadný Šíp /1142,7 m/, kde nastáva nevyhnutná obedňajšia pauza spojená s fotením, či zápisom do vrcholovej knihy. Výhľady na okolité vrchy nie sú také priezračné, ako prvý deň, ale zato Kopu oproti, z ktorej sme sa včera pozerali na miesto, kde stojíme teraz, vidieť v celej svojej kráse a mohutnosti. Ešte, že sme tú náročnejšiu túru na ňu už absolvovali. Dnešná trasa je menej náročná, ale určite krajšia, aj keď skúpa na ďaleké výhľady. Zo Zadného Šípu nás čaká strmý zostup do bývalej osady Pod Šípom, zvanej aj Podšíp. Strmé klesanie nekončí ani pri ďalšom zostupe, už však cyklotrasou, k našim vozidlám v Stankovanoch. Kolesá niektorých automobilov a potom kroky niekoľkých turistov viedli ešte k Šútovskému vodopádu. Podvečerné posedenie pokračovalo aj v tento deň, ale tentokrát bolo spojené s grilovačkou rôznych druhov údenín a zeleniny. Večer v penzióne sme sa ešte započúvali do tónov Mirovej gitary a niektorí nám spríjemnili tieto chvíle aj spevom.

Tretiu túru už všetci neabsolvovali. Jej cieľom bol ďalší z trojice naplánovaných vyhliadkových vrchov, KÚTNIKOV KOPEC /1064 m/. Najmenej náročná trasa mala ďalší príjemný prívlastok. Bola zároveň najkrajšia čo do počasia a tým aj fantastických výhľadov. Malá Fatra, Veľká Fatra, okolité vrchy a vŕšky s ich akoby otcom - nádherným mohutným Chočom. Škoda, že už tretí deň odradil od túry ostatných turistov, ktorí dali prednosť Šútovskému vodopádu alebo dopoludňajšiemu návratu domov. Táto trasa naozaj stála za to.

Trojdňová úspešná akcia sa vydarila a potvrdila opäť staré známe: Niet nad osobný kontakt s prírodou a ľuďmi. A keď sú to k tomu turisti so zmyslom pre lásku k prírode a humor, o zážitky je postarané.

Dušan Kojnok

------------------------------------------------------------------------------

Jarné potulky regiónom Hontu

Aj napriek upršaným predpovediam počasia sa v sobotu,12.apríla v skorých ranných hodinách pohol autobus s 37. chtivými turistami smerom na Krupinu. Celá trasa turistických potuliek bola zameraná na južnú časť stredného Slovenska, ktorá bola vstupnou bránou tureckých vojsk ku zlatým mestám horného Uhorska (Kremnica, Banská Bystrica, Banská Šťiavnica). Krupina, naša prvá zastávka, nás privítala slnkom, modrou oblohou, ktorá znásobovala pocit z očakávania krásneho dňa vyplneného zážitkami. Prvý výšľap v jemnej podobe sme absolvovali na Vartovku. Tá slúžila ako strážna veža odkiaľ upozorňovali na blížiace sa turecké nebezpečenstvo. Z takmer13 metrov vysokej veže sa nám odkryl panoramatický výhľad na Krupinskú kotlinu posiatu kvitnúcimi čerešňami a strechami rozsiatych usadlostí.

Zdatnejšia časť turistov prešla pešo do cieľa druhej zástavky, do kláštornej pevnosti Bzovík. Pôvodný kláštor v 16. storočí prebudovali na vojenské opevnenie proti Turkom. Tento zaujímavý a pekný areál priniesol obdiv ku stavebnému majstrovstvu našich predkov.

Nielen bohatí sa skrývali za nedobytnými skalnými múrmi, obyčajní ľudia si tiež museli pomôcť. V Hontianskych Tesároch si do pieskovcových skál vytesali jednoduché úkryty – dierky a na dymový signál z krupinskej Vartovky sa utekali skryť. Základné potraviny si tam ukrývali po celý čas. Tieto kamenné skrýše známe ako Tesárske dúpence v slovníku miestnych obyvateľov dostali názov jednodierka, dvojdierka a osemdierka, podľa počtu vysekaných skrýš.

Súčasťou tejto lokality je aj skalná roklina plná prekrásnych skalných útvarov. Tesárska roklina nie je veľmi dlhá, ale je to jedinečné kaňonovité údolie, ktoré vzniklo prerezaním miestneho vodného toku cez skaly vulkanického pôvodu.

Čerešničkou na turistickej trase boli zrúcaniny hradu Čabraď, cieľ štvrtej zastávky, ktoré dokonale upevnili dojem z prekrásnej soboty.

Aj napriek jednoduchosti a nenáročnosti turistickej akcie naplno však vyváženej obohacujúcimi zážitkami z histórie vlastného kraja, dovolím si citovať člena turistického oddielu Pavla Blaha s meračom kilometrov za pásom, ktorý po príchode do autobusu sucho skonštatoval: „22 km“.

                                                                                                                                     Anna Homoľová

---------------------------------------------------------------------

K SLAVOŠOVSKÉMU TUNELU

Je 22.marec 2014 a vonku krásne sobotné ráno. Slniečko nás pohládza svojimi prvými jarnými lúčmi a my vyrážame s veľkou chuťou a plní energie na túru k Slavošovskému tunelu. Trasa „A“,/dlhšia od trasy „B“ len o 6 kilometrov/, vedie z Jelšavy po zelenej značke na vrch Hrádok. Zvolilo si ju 22 turistov. Druhá skupina, 20 členná, po trase „B“ začína túru len na spomínanom Hrádku. Všetci začíname ukrajovať prvé zo svojich 100 jarných kilometrov

Zeleno značenou trasou z Jelšavy, miernym postupným stúpaním lesom, míňame iba osamelé lavičky, ako podotkol jeden z členov oddielu: „Romantika ako z filmu Rosamunde Pilcher“. Z vrchu Hrádok pokračujeme cez Maguru a Homôľku na Ostrý vrch 870 m.n.m. Všade navôkol cítiť príchod jari. Príroda sa prebúdza a na našej túre sa kocháme prvými jarnými kvietkami. Spestrením sú stopy v blate, ktoré zanechal na potulkách medveď hnedý. Na Ostrom vrchu stretávame skupinu ľudí z trasy „B“. Tu si doprajeme aj krátku spoločnú obedňajšiu pauzu. Vyhrievame sa na slniečku a tešíme na ďalší úsek našej túry, ktorým pokračujeme zostupujúc smerom k obci Slavošovce. Tu sa nachádza veľmi zaujímavá turistická atrakcia, ktorú stojí za to vidieť a hlavne prejsť a ktorá sa stala cieľom a magnetom tejto akcie. Staval sa ako tzv. gemerská spojka, ktorá mala spojiť územia odrezané od Slovenska potom, čo časť Gemera pripadla Maďarsku. Pôvodne malo byť vybudovaných päť takýchto tunelov a to novou technikou, tzv. vlnovité tunely. Tento sa mal v Štítniku stáčať a pokračovať na Slavošovce a prejsť na územie Magnezitoviec smerom do Revúcej, pretože Jelšava bola v tom čase už maďarským územím. Tunel mal byť priamo napojený na železnicu Brezno – Tisovec a odtiaľ viedla trasa do Banskej Bystrice. To mali byť tie gemerské spojky. Tunel pod Homôľkou spája revúcku dolinu so štítnickou. Je technickou pamiatkou zo štyridsiatych rokov 20. Storočia. Výstavbou začali v roku 1941, prerazený bol v roku 1944, práce pokračovali až do roku 1949. Po roku 1949 dobudovanie tunela stratilo svoj význam. Územie okupované Maďarmi sa vrátilo späť Slovensku a železnice už nemali záujem o jeho dobudovanie. Tunel meria 2 400metrov a jeho prechod trvá približne 45 minút. Vchádzame vstupom pri Slavošovciach do úplnej tmy a tajomna vyzbrojení baterkami . Zážitok z tmy stojí za to. S pokorou pozeráme na majestátne útroby tunela, ktorý je vystavaný ručne opracovanými žulovými kvádrami. Niektoré vážia do 200 kilogramov. Na stavbe sa podieľalo 700 robotníkov, pričom kvádre dovážali z lomu nad obcou Čierna Lehota. Kvalitu práce preveril čas, pretože i v tejto chvíli máme dojem, akoby ten tunel dostavali len včera. Tunel je vysoký 6,5 metra a široký štyri. Napriek tomu nás prekvapil svojou majestátnosťou a veľkosťou. Keď kráčame smerom k Magnezitovciam, klesáme bez toho, aby sme si to uvedomovali. Pri pochode tunelom našu pozornosť pútajú krásne kresby, ktoré vytvorila príroda. Na stenách sa vyníma tzv. sintrová výzdoba, taká akú možno nachádzať v jaskyniach a 70-ročné malé stalaktity. Po 45 minútach chôdze sa vynára svetlo na konci tunela a my sa opäť ocitáme v krásnom slnečnom dni. Po krátkom úseku vchádzame do Koprášskeho tunela dlhého 245 m. I k tomuto tunelu,  tak ako k Slavošovskému a tunelu Pod Dielikom, nebola dokončená trať. Po prejdení tunela sa ocitáme pred Mníšanským mostom. Ide o dlhý železobetónový viadukt, ktorý má päť oblúkov, výšku 36 metrov a dĺžku 120 metrov. Týmto úsekom končíme v dedinke Mníšany naše putovanie /trasa „A“: 25 km, trasa „B“: 19 km/ plné hlbokých dojmov, zážitkov a radosti načerpanej z prekrásnej krajiny. Príroda je naozaj nevyčerpateľná studnica krásy a pozitívnej energie.

Andrea Blahová

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

40. zimného výstupu na Tŕstie sa z nášho oddielu zúčastnilo až 43 členov. Je to takmer až štvrtina z celkového počtu asi 150 účastníkov. Počasie sa nám vydarilo a atmosféra bola rovnako dobrá.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

48. Zimný zraz Klubu slovenských turistov a stretnutie turistických oddielov mládeže

sa konalo v dňoch 30. 1. až 2. 2. 2014 v Bardejove a Bardejovských kúpeľoch.

Z nášho oddileu sa podujatia zúčastnilo 8 členov. Dvaja absolvovali počas zrazu bežkárske trasy a šiesti pešie. Počasie, nálada, ubytovanie, aj organizácia zrazu bola na slušnej úrovni. Viac, ako 1580 účastníkov odchádzalo s príjemnými pocitmi a veselými spomienkami na trasy, stretnutia, či na nové priateľstvá, ako aj na ľudí rovnakej krvnej skupiny, akými turisti bezpochy sú.

Smutní sme  len z toho, že zatiaľ sa organizátor budúcoročného zimného zrazu nenašiel.

Fotografie zo zrazu, aj ostatné informácie, či videá je možné zhliadnuť na tejto linke:

https://kstbardejov.wbl.sk/48Zimny-zraz-KST-a-stretnutie-TOM-2014.html

Trasy, ktorých sa zúčastnila aj väčšina z nás sú tu na videách:

Pešia trasa P1 - Zborovský hrad /video/:       https://www.youtube.com/watch?v=lX6DqzJ9gbU

Pešia trasa P2 - Hervartov- Bardejov /video/: https://www.youtube.com/watch?v=mB3BbSNGDU4&feature=youtu.be

Pešia trasa P3 - Za minerálnymi prameňmi a históriou /video/: https://www.youtube.com/watch?v=cg2ofs9oQwM

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

3.spomienkový výstup na Hradovú sa konal 25. januára 2014

Až 60 účastníkov, čo je rekord tejto akcie, si prišlo uctiť pamiatku obetí oslobodenia výstupom na Hradovú. Pri zástave sme opäť rozsvietili niekoľko desiatok kahancov a aj pesničkou o partizánoch si tak pripomenuli 69. výročie oslobodenia Tisovca. Svojou účasťou prišla našu akciu podporiť aj redaktorka RTVS zo Slovenského rozhlasu, pani Kovačechová a urobila z nej aj krátku reportáž.Tá bola odvysielaná v pondelok ráno o 6:40 hod na Rádiu Regina. Reláciu je možné si vypočuť na priloženej linke.

z vysielania RR_ Hradová_Mariana Kovačechová.mp3 (4831779)

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

30.ONDREJOV POCHOD VĎAKY plný dojatia a emócií

18. januára 2014 sa konal jubilejný, 30. ročník akcie Ondrejov pochod vďaky, kde padol aj rekord v účasti na tejto akcii. Po prvýkrát sa jej zúčastnilo až 58 !! turistov. Z toho 32 členov a 26 hostí, teda turistov, občanov neregistrovaných v našom TO KOS. Medzi účastníkmi boli aj vzácni hostia z ústredia KST z Bratislavy a to predseda Klubu slovenských turistov a predseda Výkonného výboru KST pán Peter Perhala a členka Výkonného výboru, pani Zuzana Jendželovská.

/ Na výjazdovom zasadaní Výkonného výboru KST v Rimavskej Sobote, len deň pred konaním tejto akcie, odovzdali nášmu TO KOS do rúk jeho predsedu Ďakovný list pri príležitosti 30. výročia založenia oddielu za jeho prínos v oblasti turistiky./

Svojou návštevou poctili jubilejný Ondrejov pochod vďaky aj naši dobrí priatelia z KST Víkend z Košíc v počte 5 členov.

Po dlhých, tak mer 15 rokoch, sa mali možnosť stretnúť aj niektorí bývalí členovia oddielu. Pozvanie predsedu TO KOS prijali: Eva Stieranková, Katka Struhárová /Durajová/, Karol Kuchta, Silvia Kuchtová /Koniarová/, ako aj deti Ondreja a Katky Knappovcov - Anna /Anina/, Ondrej /Milan/ a Karol. Zvítanie a stretnutie po rokoch bolo plné emócií a dojatia.

Po položení kytice a zapálení sviečok na hrobe Ondreja Knappa, jedného zo zakladateľov oddielu, nasledovala minúta ticha a po príhovore predsedu sa všetci účastníci vydali na známu trasu cez Rimavskú Baňu, na Kraskovskú pastvu. Pri pomníku, vedľa štátnej cesty na Kraskovskej pastve sme si padlých v bojoch pri oslobodzovaní Rimavskej Bane, uctili vencom a svetlami kahancov. Po príjemne a veselo strávených chvíľach pred pomníkom, sme sa pobrali na známe miesto, kde nasledovalo už tradičné opekanie - zlatý klinec akcie. Občerstvenie na akcii bolo v réžii nášho oddielu, rovnako aj cestovné bolo účastníkom hradené z financií  TO KOS.  Po prvýkrát sme museli rozložiť až dve ohniská, aby opekačka nebola tlačenicou. Pred tým nám však dobre padli chutné tisovské bryndzovníky od sponzora tejto akcie, reštaurácie Centrál z Tisovca, za čo im aj touto cestou patrí naše veľké: Ďakujeme. 

Skončil sa výročný, 30. ročník prvej akcie roka. Na ňom sme si pripomenuli aj 10 rokov od smrti zakladateľa oddielu, aj tejto akcie, Ondreja Knappa.

Pred nami je však ešte celý jubilejný rok, v ktorom si pripomíname ďalšiu tridsiatku. V apríli to bude 10 rokov pôsobenia v Rimavskej Bani a 20 rokov pôsobenia v Tisovci, teda celkom 30 rokov, ako vznikol náš oddiel. Verím, že rok 2014 bude rokom pamätným a plným naozaj len príjemných prekvapení.

Nech je taký, ako naša prvá akcia. Vydarený, veselý, pohodový a plný dobrých ľudí.

D.K.

Svojou návštevou poctili akciu aj naši dobrí priatelia z Klubu turistov Víkend z Košíc.
Za všetkých ich dojmy a pocity pretavil do písomnej podoby Štefan Demko a poslal ich vo forme príspevku na našu stránku:

Jubilujúci oddiel organizoval jubilejný pochod

Človek niekedy vykoná také skutky, ktoré časom oľutuje. Našťastie, občas má aj šťastné chvíľky a zrealizuje nápady, na ktoré potom s láskou a vďakou spomínajú celé generácie. Takým bol aj Ondrej Knapp, keď mu pred 30 timi rokmi šťastná hviezda pošepla združiť vôkol seba podobných, prírode a pohybu oddaných priateľov. Myšlienka sa ujala, rokmi zmocnela a dnes je to mnohopočetný kolektív nadšených turistov pod hlavičkou TO KOS Rimavská dolina. Kalendár ich podujatí je ročne nabitý množstvom skvelých výletov doma i v zahraničí.

Je to už hádam aj sedem rokov, čo som prijal pozvanie od Dušana na ich jesennú Valikinu trasu. Odvtedy sa rok čo rok vraciam do okolia Tisovca s množstvom košických turistov. 18.januára sme sem opäť zavítali, aby sme svojou účasťou vzdali hold Ondrejovi na jeho 30.pochode vďaky. Nerád opakujem už v minulosti napísané (srdečná atmosféra, milí priatelia turisti, zaujímavá príroda), no inak sa nedá. Na tomto výlete sme síce nezdolali prevýšenie 1800 metrov, nemali výhľady na pol Slovenska a neboleli nás nohy ešte dva ďalšie dni, ale sú zážitky aj iných hodnôt a tie boli viac než prekonané.

Milý predseda, organizátori, členovia a priatelia turistiky z Tisovca a okolia, želám Vám minimálne do ďalšej tridsiatky veľa zdravia na ďalšie potulky, nevyčerpateľnú studnicu nových objavných trás a vždy bezpečné návraty plné spomienok.

 Štefan Demko KT Víkend Košice

Svoj postreh z akcie nám poslala aj ďalšia účastníčka z Košíc. Ďakujeme a sme radi, že ste sa cítili s nami dobre.

Ondrejov pochod vďaky mi pripomenul výlety z môjho detstva, ktoré sa za každého počasia končili opekaním slaniny, jabĺčok a iných dobrôt. Aj atmosféra bola podobná, rodinná, pohodová, radostná. Okrem začiatku, kedy prevládali iné pocity a človek si pripomenul, že všetko sa raz začína, ale aj končí, že spomienky a city sú v živote dôležité. Aj počasie umocnilo túto postupnosť: z hmly a rozjímania do slnka a šantenia, vrátane vtipnej kultúrnej vložky pri pomníku na Kraskovskej pastve.

Mňa osobne, okrem prírody, ľudských ľudí a fotografických úlovkov, očaril aj modrý most cez Rimavu (cez taký som ešte nešla).

Srdečná vďaka za pozvanie a želám veľa šťastných kilometrov a zážitkov.

P.S

Recept na bryndzový koláč je tajný, alebo? Rada by som ho upiekla, ale neviem ako.

Košice, 22. január 2014

Erika Fagulová. L.