JÚN 2012

2. jún - sobota

Privítali sme všetky tisovské, či piľanské deti na akcii venovanej práve im.

CESTU ZA HROU A POZNANÍM tisovským chotárom, organizovali Oddelenie a Komisia kultúry a športu v spolupráci s našim oddielom a niektorými ďalšími dobrovoľníkmi z tisovských spolkov v meste.

Stretli sme sa o 9:30 hod. pri úvodnom paneli Náučného chodníka Hradová, pri ambulanciách, kde deti obdržali lístky a spomienkové listy. Na ne dostalo každé dieťa na jednotlivých stanovištiach, po splnení úlohy, pečiatku. Trasa viedla cez Krivú do Rejkova.

Cestou si deti vyskúšali svoje vedomomosti, zručnosť ale mohli sa aj zabaviť. A získať po zásluhe aj nejakú tú sladkú odmenu.

V Rejkove bol koniec nenáročnej prechádzky a tu celý deň aj vyvrcholil. Po absolvovaní trasy každé dieťa dostalo párky, limonádu a cukrovej vaty sa mohli všetci namaškrtiť bez obmedzenia. Bola tu tiež možnosť zakúpiť si niečo na občerstvenie, ba aj guláš. Takže aj rodičia, či starí rodičia si prišli na svoje.

Bližšie o akcii z článku na tisovskom webe:

Vydarený Deň detí

Komisia kultúry a športu pri MsZ v Tisovci sa tohto roku rozhodla zorganizovať „Veselé putovanie tisovským chotárom“ pri príležitosti Medzinárodného dňa detí. Členovia komisie vybrali trasu od zdravotného strediska cez Krivú až do Rejkova, zabezpečili súťažné stanoviská, občerstvenie.

Dňa 2. júna sme sa zobudili po upršanom piatku do krásnej, slnečnej soboty a „veľké putovanie“ sa mohlo začať. V priebehu 2 hodín sa do prírody vybralo 110 detí – 60 dievčat a 50 chlapcov – so svojimi rodičmi, starými či krstnými rodičmi. Na trase si mohli preveriť svoje vedomostné i telesné schopnosti. Na prvom stanovišti ich privítali Turisti z TO KOS Rimavská dolina – tu deti spoznávali okolité tisovské vrchy, kvietky, stromy, hríby, či dokonca museli roztriediť odpadky. Na druhom stanovišti ich už vítal farmár Peter Dianiška so svojimi zvieratkami. Deti mohli vidieť kozičky, ovečky, husi, sliepky, kohúta, zajace i morča. Dozvedeli sa, čím sa zvieratká kŕmia, aký je z nich úžitok. Na treťom stanovišti prebiehal „vojenský výcvik“. Deti hádzali kolieska i loptičky na cieľ, skákali vo vreci, podliezali prekážky, chodili na chodúľoch. Po fyzickej námahe dobre padne malý piknik v tráve. Princezná so svojim princom mali tiež pripravené súťažné úlohy – deti spoznávali ovocie a zeleninu podľa hmatu, podľa vône spoznávali pochutiny – cukor, soľ, korenie, ocot, olej, vanilka, čaj, káva... A keďže je známe, že princezná na bále potratila korále, deti jej ich tiež pomáhali navliekať. Po malom oddychu pri princeznej na deti už čakali bosorky. Našťastie boli dobré. Nezjedli nikoho, ba naopak, za vymaľované srdiečko na svoj domček rozdávali deťom sladké  medovníčky. Aby však deťúrence po sladkostiach nepribrali, o to sa postarali športovci na svojom stanovišti, kde prebiehal futbalový i tenisový „tréning“.

Komu sa ešte chcelo, mohol si zajazdiť na koníkoch. V cieli bolo pripravené pre deti i rodičov malé občerstvenie, cukrová vata, a mohli sa vyšantiť s hasičmi.

A ohlasy? Pozitívne. Viem, že veľa vecí sa dá ešte vylepšiť, zdokonaliť. Našou snahou však nebolo pripraviť perfektný deň deťom, ale prinútiť tak trochu rodičov, aby venovali svoj voľný čas svojim ratolestiam a mohli sa zabaviť spolu s nimi.

A komu patrí naše poďakovanie? Všetkým organizátorom, ktorí pomáhali na stanovištiach, Braňovi Kriškovi a Karolovi  Csöllemu, Radovi Sekáčovi, Mirovi Gabrielovi, Samovi Kuchtovi, zamestnancom bufetu CSM, aktivačným pracovníkom s Jarkou Hruškovou za vyčistenie a skosenie priestranstva v Rejkove, Mestským lesom Tisovec za pomoc, Mestskému podniku Tisovec za dovoz lavičiek. A nakoniec všetkým, ktorí sa do prírody na veselé putovanie vybrali.

Mirka Kojnoková

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Nízke Tatry - 9. jún 2012

S KOS-ákmi v Nízkych Tatrách

Klub slovenských turistov TO KOS Rimavská dolina Tisovec organizoval pre svojich členov a ostatných milovníkov prírody turistickú akciu výstup na Krakovu Hoľu a Poludnicu v Nízkych Tatrách. Zaujalo ma to a tak som sa rozhodla, že sa na to dám. V predvečer som si všetko pobalila do ruksaka a plná očakávania som si ľahla spať.

V sobotu 9. 6. 2012 som sa prebrala do krásneho, slnkom zaliateho rána. Poriadne som sa obliekla a pobrala sa na autobusovú zástavku v Muráni, kde ma už čakali dve kamarátky Janka a Veronika. Dobre naladené a slnkom povzbudené sme sa dopravili do Tisovca. V Tisovci sme pokračovali už vybaveným autobusom do Demänovskej doliny.

9³⁰ Áá sme tu, vystupovať! Pri Demänovskej jaskyni začal náš výstup na Krakovú hoľu a Poludnicu. Slniečko sa nám skrylo a dolinami sa začali preťahovať mliečne hmly. Vtedy som si pomyslela, že tento výlet nebude patriť medzi tie najlepšie. Ale opak bol pravdou.

Prvé kroky nás viedli vlnitým chodníčkom, ktorý bol lemovaný krásnym zeleným machom, mohutnými stromami a rôznymi vývratmi. Po chvíli nasledoval úsek plný úžasných skalných útvarov, na ktoré keď človek uprel svoj pohľad, tak v nich videl naozaj všeličo.

Prišla prvá prestávka, na ktorú viacerí vyhladovanci dlho čakali. Na sedle Machnaté si dal každý niečo pod zub, rožky, chleba, sladkosti, vodu, čaj.. „Dojesť dopiť a pokračujeme! Najbližšia prestávka Krakova hoľa.“

Pekným, rôzne točitým chodníkom, sme sa dostali až na Krakovu hoľu. V momente, ako sme vyšli spomedzi kosodreviny, sa nám ukázal krásny výhľad na okolité doliny. To, čo sa nachádzalo obďaleč nám pohltila hmla. Celý kraj Krakovej hole bol obsypaný kvetmi (Dryádka horská, Horec clusiov, Prvosienka holá, Kortúza matthioliho, Soldanelka karpatská...). Verte mi, ten pocit ,keď sa tam postavíte na okraj a pod sebou vidíte len bralá a ďalej len priepasť, je úžasný. Na vrchole sme si dali pár fotiek, niečo sladké na dobitie energie. Zrazu niekto zakričal: „Obedovať sa bude už len na Poludnici. Poďme!“

Pokračovali sme po krásnom chodníku, ktorý bol len tak-tak vysekaný krížom cez kosodrevinu. Napredovali sme pekne za sebou, v jednom rade. Len sem tam bolo počuť výkrik spredu: „Pozor, had!“ (vretenica obyčajná). Miestami sa nám ukázali krásne lúčky, na ktorých boli kolieska z kosodreviny. Zrazu prišlo poriadne strmé klesanie. Každý čakal, kde sa vlastne dostaneme a či vôbec ideme správne. Veď Poludnica má byť ďalší kopec v poradí a my sme stále len klesali, klesali a klesali. Padali také pekne povzbudivé vety, ako napríklad: „Nebojte sa, klesáme len preto tak strmo, aby sme mohli ísť do hora ešte strmšie..“ A aj tak bolo.

Na sedle Pod Kúpeľom sa od nás odčlenila skupinka troch členov, ktorí si povedali, že ďalej už nepokračujú, že už je toho na nich priveľa. Ale my ostatní vytrvalci,(alebo tvrdohlavci?), sme sa nezlomili a s priškrteným úsmevom a stále s dobrou náladou, pokračovali napred. Stúpanie bolo prudké. V ceste bolo aj pár vyvalených stromom, s ktorými sme sa museli popasovať ☺. Únavné stúpanie nám spríjemňoval chodníček popod krásne a vznešené bralá. Boli prevŕtané mnohými dierami, jaskyňami a tunelmi. Posledné kroky na Poludnicu už sme len tak prešľapovali.

Ale výsledok stál zato. Aj takéto pohoria opradené hmlou a nízkymi oblakmi sú úžasné. Obišli sme si výhľady, ktoré aj napriek počasiu majú niečo do seba a zasadli na kamene. Na rad prišiel zaslúžený oddych a obed. V diaľke sme spozorovali zvláštne mračná, ktoré sa k nám podozrivo začali približovať. A tak, ako všade, aj tu nasledovala spoločná fotka. Ale táto bola niečím výnimočná. Robili ju na rýchlo. Pýtate sa prečo? Práve kvôli tomu „peknému“ mračnu, ktoré sa k nám nebezpečne približovalo. Ako sa v jednej rozprávke hovorí: z toho mračna nenaprší... tak z tohto mračna nám zapršalo.

Cesta nadol do Liptovského Jána bola celá upršaná. A aj napriek tomu sme boli všetci veselí a spokojní. Humor nikoho neopustil a úsmev taktiež. Dole nás čakalo vytúžené občerstvenie v podobe piva, alebo chladenej minerálky. Poniektorí za odmenu v Liptovskom Jáne mohli vyskúšať liečivé účinky prameňa v prírodnej nádrži na kúpanie, zvanej domácky Kaďa. Musím povedať, že tento deň a tento výlet sa vydaril. Partia ľudí, ktorí sa tu stretli, bola úžasná. Môžem povedať že už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutie s nimi.

Michaela Regendová, Muráň

Trasa A: 19 účastníkov

stúpanie 1527 m - klesanie 1687 m - vzdialenosť 18.4 km - čas 7:32

Demänovská jask. slobody (820) 4km695m65m 2:05

S. Machnatô (1450) 2.7km305m65m 1:00

Pod Krakovou hoľou (1690) 0.6km62m0m 0:12

Krakova hoľa (1752) 0.6km0m62m 0:08

Pod Krakovou hoľou (1690) 0.2km0m40m 0:04

Kosienky rázc. (1650) 3.5km21m540m 0:59

Sedlo pod Kúpeľom (1131) 2.2km417m0m 1:11

Poludnica (1548) 0.6km7m75m 0:10

Predná Poludnica (1480) 1.3km0m410m 0:57

S. Rakytovica (1070) 2.7km20m430m 0:47 Liptovský Ján

Dňa 9. 6. 2012 sme sa zúčastnili výstupu na Krakovu Hoľu a Poludnicu, ktorý organizoval KST turistický oddiel KOS Rimavská dolina v Tisovci. Aj keď nie sme členkami tohto oddielu, mohli sme sa zúčastniť. A neľutujeme.

Obloha azúrovo modrá, bez jediného obláčika. Vzduch príjemne teplý a slnko vylieza spoza pahorkov našich lesov. Vyzerá to na pekný deň. Vstávame o 5-ej a s dobrým pocitom sa vydávame z Muráňa do Tisovca a potom do Demänovskej doliny. Ako hostia KOS-ákov sa nič netušiac tešíme na príjemnú turistiku v Nízkych Tatrách. Organizácia bola super! Objednaný bol autobus, takže sme si nemuseli robiť starosti s dopravou a trasy boli naplánované tak, aby sa vyhovelo všetkým. Vytrvalci sa dali na dlhšiu trasu na Krakovu hoľu a Poludnicu a pre menej zdatných turistov bola možnosť vydať sa trasou menej náročnou. Tak si každý prišiel na svoje, aj deti. No počasie sa v priebehu hodiny zmenilo na sparné a zahmlené a bolo len otázkou času kedy začne pršať. Ale nadšencov našich hôr nič neodradí, a tak začíname stúpať. ...a stúpať ...a stúpať. Miestami sme mali pocit, že kopec nemá konca kraja. Zabrať nám dal aj strmý zostup do sedla pod Kúpeľom medzi Krakovou hoľou a Poludnicou. Záverečný stupák na Poludnicu už bol dosť náročný a pre nás nekonečný. Ale nakoniec sa nám podarilo dosiahnuť aj tento vrchol a myslím, že všetci boli spokojní. Hmla sa miestami roztrhala a tak sme mali aj zopár výhľadov na dolinu. Počas zostupu z Poludnice do Jánskej doliny nás zastihol mierny dáždik, takže bolo treba asi na hodinku vytiahnuť aj pršiplášte. Ale aj napriek nie zrovna ideálnemu počasiu v závere, to bol super strávený deň, s príjemnými ľuďmi. Trasa bola veľmi pekná, sranda nechýbala a dobrá nálada nás sprevádzala počas celej túry. Chodník, po ktorom sme išli sa nám veľmi páčil, najmä v masíve Poludnice, pri skalách s menšími či väčšími jaskynkami, okolo ktorých sme prechádzali. Koniec turistiky bol v Liptovskom Jáne, kde sme si mohli v termálnom prírodnom prameni zmočiť unavené telá, alebo aspoň nohy, ktoré po takmer 9 hodinách chôdze boli bolestivé a unavené. Domov sme dorazili zničení, ale s peknými spomienkami. Sme vďačné a veľmi radi, že sme tu mohli byť, pretože sme okrem nádhernej prírody spoznali aj mnoho zaujímavých ľudí. A aj preto sa radi zúčastníme i ďalších akcií organizovaných týmto oddielom. 

Veronika Balcárková a Janka Kochjarová, Muráň

 Trasa B: 14 účastníkov

stúpanie 721 m - klesanie 721 m - vzdialenosť 8.9 km - čas 3:22

Demänovská jask. slobody (820) 4km695m65m 2:05

S. Machnatô (1450) 1.2km0m196m 0:20

Iľanovské s. (1254) 3.7km26m460m 0:57 Demänovská jask. slobody (820)

Naša "B" trasa sa začala pri Demänovskej jaskyni Slobody, kde nás doviezol autobus. Kráčali sme po lesnom chodníku, ktorý bol označený modrou značkou. Chodník nás priviedol rovnako, ako účastníkov trasy A, cez vrch s názvom Pusté do sedla Machnaté. Zo sedla sme však už pokračovali žltou značkou na Iľanovské sedlo. Ďalej sme sa pustili po zelenej značke dole dolinou, plnou krásnych prírodných útvarov, vodopádikov a kaskád, pripomínajúcimi rokliny v Slovenskom raji, späť na začiatok trasy, k Demänovskej jaskyni Slobody.

Nie všetci sme do tejto prekrásnej jaskyne s bohatou výzdobou vstúpili. Po ukončení prehliadky jaskyňou sme už všetci štrnásti pokračovali autobusom do Liptovského Jána, kde sme sa stretli  s druhou skupinou našej výpravy. Niektorí odvážlivci sa ešte nechali uniesť kúpaním v minerálnom prameni. Po takomto prírodnom osviežení sme sa čerství a plní zážitkov vracali naspäť domov.                                                                                                                            

                                                                                                     text: Emka Vlčeková

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

ROHÁČE –

balzam na dušu

Roháče. Už nie len sen, ale už čoraz častejšie i cieľ mnohých turistov. Po dvoch rokoch sem opäť smerovali kroky aj dvanástich členov turistického oddielu KOS Rimavská dolina. Do tohoto vysokohorského terénu sa vybrali v dňoch 22. až 24. júna 2012. Ubytovanie na dve noci bolo rezervované v Drevenici pod Lánom v dedinke Zuberec. Do chaty prišli v piatok večer, aby v sobotu ráno mohli zavčasu vyraziť na prvú túru.

Sobotňajšia celodenná trasa: Zverovka – Brestová (1934) – Salatín (2048) – Skriniarky – Spálená (2083) - Roháčske plesá – Ťatliakova chata – Adamcuľa - Zverovka v dĺžke 22 kilometrov s 1735 metrovým prevýšením nám síce dala zabrať, ale dojmy pri jej zdolávaní, sú pri takýchto tatranských túrach neopísateľné. Aj keď bolo potrebné vystúpiť niekoľko stoviek metrov najprv na Brestovú a ďalších pár desiatok na Salatín (2048) a potom ešte niekoľko krát hore a dolu, akosi nám to neprekážalo. Ani obávaný hrebeň Skriniarok nebol vôbec taký, ako sme možno očakávali a zdolali ho všetci v pohode. Ďalší stupák na vrch Pachoľa (2167) však už nelákal nikoho z nás, len Mira Ten skôr, ako zostúpil za nami k rázcestiu pod Roháčskymi plesami, vyšliapol si ešte aj na tento vrchol. Od rázcestia už opäť spoločne stúpame k prvému Roháčskemu plesu a postupne prechádzame takmer okolo všetkých až k Ťatliakovej chate. Od chaty schádzame ešte asi 5 kilometrov asfaltkou k autám na Zverovke.

Nedeľa ráno. Opäť sa presúvame autami do 9 kilometrov vzdialenej Zverovky. Tu začína naša dnešná 20 kilometrová trasa: Chata Zverovka – Látaná dolina – Zábrať (1656) – Rákoň (1879) – Lúčanské sedlo – Lúčna (1653) – Sedlo pod Kolovým žľabom – Kasne - Sedlo pod Osobitou – Chata Zverovka. Počasie je ešte krajšie, ako na včerajšej túre, takže čo viac si turista bažiaci po ďalekých výhľadoch môže priať! Po výstupe na prvé vyhliadkové miesto Zábrať sa nevieme vynadívať na tú krásu všade navôkol. Ako na dlani máme trasu včerajšej túry. Vzduch je svieži, číry, slnko neúprosné. Potíme sa nielen z vynaloženej námahy, ale aj vďaka jeho ostrým lúčom. A tak je tomu aj naďalej počas výstupu na Rákoň. Tu sa ešte rozhodujeme, či nezmeniť trasu a nevydať sa náročnejším, ale atraktívnym terénom cez Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé do Smutného sedla a tak zostúpiť k Ťatliakovej chate, ale napokon po dôkladnom zvážení časovej a fyzickej náročnosti, upúšťame od tohto zámeru a pokračujeme podľa naplánovanej trasy. Z Rákoňa nádherným dlhým, stále mierne klesajúcim lúčnatým hrebienkom Dlhý úplaz, cez Lúčanské sedlo až na Lúčnu. Potom ešte ďalším miestami zalesneným hrebeňom striedavo klesajúc i stúpajúc, no stále s prekrásnymi výhľadmi na slovenskú, ale aj na poľskú stranu Tatier, až na sedlo pod impozantnou Osobitou. Jej vrchol je však pre turistov z dôvodu ochrany prírody uzatvorený. Pokračujeme teda strmo klesajúcim chodníkom až do Zverovky k autám. Nasleduje presun do Zuberca, zbalenie vecí a návrat domov.

Nádherné dvojdňové prírodné divadlo panorámy vrchov, štítov, lesov, dolín, plies a nekonečných diaľav pre nás končí. Človek mal chvíľami tam hore až chuť vzlietnuť. Ten pocit z pobytu takto vysoko pozná len ten, kto takéto niečo zažil.

Stačí sa len dostať z hlbokých dolín sem, do výšav a svet sa zdá hneď iný. Krajší, čistejší, pokojnejší, tichší, radostnejší...A toto potrebuje každý z nás.

Pretože to je ten najlepší balzam na všetky unavené duše.

„Príroda je tou najlepšou učiteľkou pokory“.

D. Kojnok

1. krát náš projekt uspel v Nadácii Orange, cez ktorú sme vlani zrealizovali aj Náučný chodník na Tŕstie.
Z 504 predložených projektov je podporených len 65.

https://nadaciaorange.sk/rs/foto/articles/file/Podporene%20projekty%20s%20anotaciou%20SPVR%202012%281%29.pdf
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
2. krát sme uspeli aj v nadácii SPP v programe Zlepšime spoločne Slovensko.
V SPP z takmer 700 predložených projektov 240 postúpilo do verejného on line hlasovania, ktoré skončilo 19.8.2012 o polnoci.
V každom kraji postúpilo 5 projektov v kategórii SPPoločne pre domovinu a 5 projektov v kategórii SPPoločne pre ľudí.
Náš projekt "Za vôňami Voniacej s príchuťou histórie" súťažil v kategórii SPPoločne pre domovinu a umiestnil sa vďaka aktivite našich členov a všetkých správnych ľudí, ktorí za projekt hlasovali, na 6. mieste. Nevadí, pretože aj napriek tomu nám bude pridelená dotácia na realizáciu. SPP totiž rozdeľuje sumu 320 000,00 € a do rozpočtu sa ešte vmestia aj projekty zo šiestych priečok.
Takže je to úspech a preto veľká vďaka patrí všetkým, ktorí sa do hlasovania zapojili a ešte väčšia tým, ktorí tých hlasov vďaka svojim známym a priateľom získali viac. Bez Vás všetkých by náš projekt nebol úspešný.
Ešte raz, ďakujeme!

Keďže dotácia z SPP pokryje väčšiu časť výdavkov, ako tá, ktorú nám schválili z Nadácie Orange, musíme grant z Nadácie Orange odmietnuť.
Ale podarilo sa nám na základe žiadosti presunúť tieto financie z Nadácie Orange do projektu "Oživenie parku Terézie Vansovej v Rimavskej Píle", ktorý podporený nebol. Projekt sme úspešne zrealizovali a prezentácia výsledkov sa konala 13. októbra 2012 v rámci osláv jubileí Terézie Vansovej.