ROK 2018
J A N U Á R 2 0 1 8
1. akcia roka 2018: 34. ONDREJOV POCHOD VĎAKY
Dátum konania: 6. január 2018 (sobota)
Program 34. ročníka:
7:00 hod. - Odchod z Tisovca do Rimavskej Bane spojom SAD
7:40 hod. - Zraz účastníkov na autobusovej zastávke v Rimavskej Bani
7:50 hod. - Pietna spomienka na zakladateľa oddielu O. Knappa v cintoríne v Rim. Bani
8:00 hod. - Odchod na trasu: R. Baňa – Kraskovská pastva – pomník na Kraskovskej pastve – Rim. Baňa
10:00 hod. - Pietna spomienka na obete padlých, pri pomníku na Kraskovskej pastve s prekvapením
11:00 hod. - Občerstvenie pri ohníku „Opeč si sám“ - /zabezpečené len pre vopred prihlásených/
12:30 hod. - Zostup do Rimavskej Bane - možnosť zúčastniť sa domácej obecnej zakáľačky pri Obecnom úrade v R.Bani
13:24 hod. - Odchod motorového osobného vlaku z R. do Tisovca
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
14. január 2018, nedeľa - VÝROČNÁ ČLENSKÁ SCHôDZA KST TO KOS Rimavská dolina
Začiatok: 14:00 hod. Miesto konania: MsKS, veľká zasadačka /na poschodí v starej budove/
Program:
1, Úvod, privítanie
2, Voľba návrhovej a volebnej komisie a overovateľov zápisnice
3, Výročná správa o činnosti oddielu za rok 2017 + hlasovanie o naj akciu roka
4, Správa o čerpaní a stave finančných prostriedkov
5, Správa Revíznej komisie
6, Vyhodnotenie aktivity členov podľa počtu prejdených kilometrov na akciách TO KOS v roku 2017
7, Vyhodnotenie brigádnickej aktivity podľa počtu odpracovaných hodín a účastí na brigádach
8, Vyhodnotenie hlasovania o naj akciu roka v TO KOS R.dolina + žrebovanie výhercu
9, Voľba dvoch členov TO KOS Rim.dolina do Regionálnej rady KST
10, Návrh Kalendára akcií na rok 2018
11, Diskusia + rôzne
12, Návrhy na Uznesenia
13, Záver
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
27. január 2018, sobota - 7. SPOMIENKOVÝ VÝSTUP NA HRADOVÚ
Tento rok sa akcia konala pri príležitosti 73. výročia oslobodenia Tisovca
Zraz účastníkov výstupu bol o 15:00 hod. pred zdravotným strediskom v Tisovci. Po prezentácii účastníkov všetci vystúpili k zástave na vrchole Hradovej a následne rozsvietením cca 129 kahancov na vyhliadkovom brale si takto uctili pamiatku našich osloboditeľov. Účastníkov celkom 53. Z toho 38 členov TO KOS Rimavskí dolina a 15 hostí, teda občanov neregistrovaných v našom oddieli.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
28. január 2018, nedeľa - Výstup na Hradovú
ohľadom upravenia a upratanie priestoru pod zástavou po včerajšej akcii.
Zúčastnení: Milan Slabej st., Pavel Blaho a Dušan Kojnok. Z nečlenov Vít Mrhal z ČR.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
F E B R U Á R 2 0 1 8
3. február 2018, sobota - 17.zimný prechod Stolickými vrchmi - účasť
Až 31 turistov z nášho oddielu malo zastúpenie na akcii revúckych turistov. Zraz účastníkov bol v Revúcej pred Billou. Po uhradení poplatku, /dospelí 4,00 € a deti 2,00 €/ nás autobusy odvážali na miesto začiatku trasy. Pekná, pohodová, nenáročná, prechádzková trasa nádhernou zimnou, priam rozprávkovou prírodou, viedla zo sedla Javorinka k chate Janka. Tu na nás čakalo občerstvenie v podobe čaju s rumom. Každý účastník dostal ešte pri barovom pulte vytvorenom zo snehu, napolitánku a banán. Záver trasy bol pri horárni Karafová, niektorí však zišli ešte o 5 km ďalej, do obce Muránska Zdychava. Záverečný guláš si všetci účastníci mohli vychutnať v Revúcej, v reštaurácii Balaton. Ďakujem kolegom z Revúcej za super zorganizovanú akciu a za možnosť príjemne stráviť prvú februárovú sobotu. Počet kilometrov: 10, 12, 15.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
17. február 2018, sobota - 44. zimný výstup na Tŕstie - účasť
KOS-áci na 44. zimnom výstupe na Tŕstie opäť v najpočetnejšej zostave.
Z turistických chodníkov KST TO KOS Rimavská dolina
Príroda nevydáva svoje tajomstvá tomu, kto sa pozerá iba očami. Keď k nej vzhliadame srdcom, až vtedy sa s nami podelí o svoje dobre strážené tajomstvá. Poniektorí si ani neuvedomujeme to šťastie, že sme obklopení čistou krásou prírody Slovenského rudohoria. Má schopnosť nás upútať každým kútom a v každom ročnom období. Zimné obdobie, práve v polovici februára, patrí už tradične výstupu na jeden z našich zaujímavých vrchov v okolí. 17. februára organizovali kolegovia z KST Tisovec v poradí už 44. výstup na Tŕstie, s tradičným stretnutím na chate. O ôsmej hodine ráno prichádza vlak od Rimavskej Soboty a priváža našich priateľov, ale aj turistov z iných turistických klubov. Nič nie je zadarmo a doma na gauči k nám hora isto nepríde sama. Najskôr si preto musíme poctivo našu trasu vyšliapať. V malých skupinkách individuálne a s ohľadom na fyzickú zdatnosť bojujeme každý svoj boj s bielou snehovou pokrývkou. Zdolávame Láň a pokračujeme spolu s našou „dlhoročnou priateľkou“ - žltou turistickou značkou, už roky verne sprevádzajúcou naše kroky, miernejším úsekom cesty pod Čiernou horou. Víta nás jej temná náruč, kde nás, ako vždy, trochu potrápi prudším stúpaním. Od druhého informačného panela náučného chodníka nad studničkou pokračujeme na Pasiečky, odkiaľ sú čarovné výhľady na Kochy, Hradovú, Vysoký vrch, Kozák, Šajbu, Voniacu, Muránsku planinu a časť východných Nízkych Tatier spolu s Kráľovou hoľou. Na Pavlovke máme 3.panel náučného chodníka. S pribúdajúcou nadmorskou výškou nám odbúdajú svetské starosti, myseľ sa čistí a vytvára priestor pre všetky zmyslové a zrakové vnemy. Prírodná panoráma je nádherná a spolu so slnkom zaliatou južnou a západnou stranou Slovenského Rudohoria, s blízkou Ostrou, nám ponúka zmes neopísateľnej prirodzenej krásy. Pohľadom ešte pohládzam Hradovú a pozrite tam vedľa, v diaľke! Už celú večnosť si lenivo a nerušene leží majestátny „stôl“, Klenovský Vepor. Slnečné lúče nás sprevádzajú po celý čas až na vrchol Tŕstia (1121 m. n m.). Biela prikrývka sa pod jeho lúčmi ligoce ako drahokamy. Pod Tŕstím si neodoprieme chvíľku, aby sme sa nepokochali krajinným obrázkom Muránskej planiny, Nízkych aj Vysokých Tatier a Stolických vrchov. Temeno Tŕstia nás už trpezlivo víta a my prechádzame popri studničke, skrytej pod poriadnou dávkou bielej periny, až k mohyle zanieteného botanika Václava Vraného. Brodiac sa bielou očistou zdolávame posledný kus úseku cesty a popri rázcestí turistických značiek na Tŕstí dosahujeme cieľ našej dnešnej potulky. Pobudneme na chate v príjemnom prostredí, spolu s priateľmi a tradičnou výstavou fotografií Milana Slabeja. Stretávame tu ľudí z rôznych končín nášho kraja, ale aj všetkých vekových skupín. Spája nás však spoločná vášeň pre lásku a rešpekt k matke prírode. Teší nás aj fakt, že TO KOS Rimavská dolina má aj na tomto ročníku výstupu najpočetnejšie zastúpenie a to v počte až 39 našich členov. Tak, ako má všetko svoj začiatok a koniec, prichádza aj moment rozlúčky. Naše kroky sa znova rozchádzajú, aby sa o rok opäť mohli spojiť na týchto prekrásnych miestach. Pre dnešok nám ostáva už sa len vydať späť po vlastných vychodených stopách v snehu do Tisovca. Čo dodať na záver dnešného turistického dňa plného aktívneho oddychu? Len som sa utvrdila vo svojom presvedčení, že radšej budem zbierať zážitky, než materiálne veci.
Andrea Blahová, KST TO KOS Rimavská dolina
Zimný výstup na Tŕstie 2018 s najpočetnejšou účasťou TO KOS.docx (15503)
M A R E C 2 0 1 8
30. marec 2018, piatok - Spoznajme okolie Tisovca, alebo ZAOSTRENÉ NA OSTRÚ
Každý správny turista vie, že zlé počasie neexistuje. Príroda a okolitý svet je zaujímavý rovnako v daždi, ako aj počas slnečných dní. A tak 12 "správnych" KOS-áckych turistov a 7 hostí v podobe 5 hnúšťanských kolegov a 2 pražských odvážlivcov sa nedá odradiť ranným dažďom a na Veľký piatok pokračujú v trilógii objavovania okolia Tisovca. Po minuloročnom turistickom prechode z Revúcej do Tisovca a jesennej prechádzke z Klenovca do Tisovca bol náš smer jasný. Hnúšťa, Ostrá, sedlo Babiná, Poľana, Tisovec.
V Hnúšti sa vítame s domácimi kolegami z turistického oddielu Hnúšťa, naťahujeme si návleky, skontrolujeme si základnú výbavu v podobe dáždnikov a pršiplášťov a prvá jarná turistika môže začať. Prvý úsek vedie po asfaltovej ceste, potom nás ale privíta lesná cesta v celej svojej rozbahnenej „kráse“. Šliapeme v blate a postupne naberáme pocit, že nejako priberáme na váhe. Z jedla to asi nebude, to sa len blato lepí na topánky a pridáva nám nejaké to kilečko naviac!!!
Čím vyššie stúpame, cestu nám spestruje miestami ľadový, či zasnežený úsek, ktorý sa ale našťastie vždy dá obísť.
Nevadilo, že šliapeme po blate, alebo v snehu po ceste, ktorá ešte nestihla vyschnúť. Kráčali sme s dobrou náladou oproti vystupujúcemu slnku a pani Jar dýchala všade okolo nás. Oblaky nám ako na príkaz ukážkovo ustupujú a nám sa ponúkajú výhľady na Klenovec, či Hačavu. V nadmorskej výške 910 m. nás už ale víta Ostrá. Ej názov má ale skutočne výstižný! Časť trasy s poriadnym stúpaním bol naozaj ostrý. Zhadzujeme vrstvy oblečenia, do líc nám stúpa červeň, kvapky potu sa lesknú na čelách, kapacita pľúc sa dostáva do maximálnych obrátok...Na to ale pri chate na Ostrej v rámci krátkeho občerstvenia rýchlo zabúdame a zasneženou Ostrou sa uberáme ďalej, smerom na sedlo Babiná. Pred sedlom sa ale rozlieva skôr plnotučné mlieko a nie výhľady na Tisovec, pomyslím si cestou. Našťastie sa ale aj toto mliečko časom rozplynie a Hradová sa už hrdo týči pred našimi pohľadmi.
V sedle Babiná sa naše cesty rozchádzajú. Nadpolovičná väčšina sa rozhodla odniesť si blato na topánkach kratšou cestou do Rimavskej Píly, zvyšní deviati pokračujeme podľa plánu, smer Poľany. Či to bude Klenovská, Piľanská alebo Tisovská, to bola otázka, ktorá dodnes nemá svoju odpoveď. Cestu do Tisovca a zelenú turistickú značku sme našli, ale ktorou Poľanou sme prešli, Vám, milí čitatelia neprezradíme. Nabudúce sa musíte vydať na potulky okolo Tisovca s nami....
Text a foto: Petra Čipková, KST TO KOS Rimavská dolina so sídlom v Tisovci
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
A P R Í L 2 0 1 8
14. apríl 2018, sobota - O-KRAJOM NÍZKYCH TATIER
O – krajom Nízkych Tatier
Z turistických chodníkov KST TO KOS Rimavská dolina
Oknom autobusu, vezúcom 43 našich členov TO KOS Rimavská dolina na ďalšiu naplánovanú akciu, pozorujem meniacu sa krajinu. Práve sa blížime k cieľu, z ktorého začíname dnešnú túru, keď ma zrazu známy hlas za mnou vytrhne zo zamyslenia. Dušan, jeden zo seniorov nášho klubu, začína rozprávať svoj príbeh: „Pozri Andrejka, toto je môj rodný kraj! Mám to tu rád a prežil som v týchto miestach kus svojho detstva. Tuto som šantil so svojimi kamarátmi po šírych lúkach a pozri, tam chodil na zálety. Boli to veru krásne chvíle mojej mladosti. Vtedy neboli žiadne mobily a my sme sa i tak vedeli skvele zabaviť.“ S úsmevom prikývnem. Každý z nás máme celoživotné spomienky, ktorými si udržiavame svoje príbehy v pamäti. Podelením sa s týmito príbehmi im umožní pretrvať navždy. Prechádzame okolo pamätného miesta Slovenského národného povstania v Nemeckej. Miesto je plné krutých tajomstiev minulosti, priveľa toho videlo a priveľa zažilo, práve preto z neho nevyžaruje pokoj. Pamätník je venovaný umučeným obetiam v SNP. A tesne popri ňom vedie kilometrová odbočka do obce Ráztoka, nachádzajúcej sa na okraji Národného parku Nízke Tatry. Práve ona je našim dnešným cieľom. Z malebnej dedinky teda vykročíme na nenáročnú 11 kilometrovú trasu. Najprv mierne stúpajúc po horskej zvážnici, neskôr okrajom malých lúk s výhľadmi na údolie Hrona a vrcholky hôr Slovenského rudohoria, ktoré sa rozprestiera nad ním. Kráčame nenáhlivo, nikam sa neponáhľame a vychutnávame si zvuky, vône, farby a krásne pohľady, ktoré dokáže vyčariť len samotná matka príroda. Ruka v ruke s dobrým počasím a veselou náladou takto pohodovo prichádzame po červenej značke do Panského sedla. Doprajeme si malú prestávku, len náš štvornohý turista Bady odbieha a pribieha, kontroluje, či sa niekto z nás náhodou nestratil. Je to skvelý kamarát a „parťák“ na turistiku. Z Panského sedla krátkou žlto značkovanou spojnicou prichádzame na sedlo Kopcová a po modro značenom chodníku už len zbehneme po rozložitých lúkach plných horcov na Ráztocké lazy, z ktorých je to len na skok späť do Ráztoky. Pobyt v prírode nám nikto a ničím nedokáže nahradiť. Útek turistov do prírody je len návratom do našej najdrahšej domoviny. Jedinečné miesto, kde môžeme začuť pulz skutočného života s jeho uzdravujúcou a všetko obnovujúcou mocou.
Andrea Blahová
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
21. apríl 2018, sobota - 35. VÝSTUP NA HRADOVÚ
Polookrúhly výročný výstup absolvovalo tento rok 87 účastníkov. Z toho 34 členov a 53 nečlenov nášho klubu, z ktorých boli v najpočetnejšie zostave hnúšťanskí kolegovia turisti. Na prezenčnej listine hostí sme zaznamenali okrem tisovských občanov aj mená turistov z Rimavskej Soboty, Rimavských Janoviec, či dokonca zo Svidníka. Počasie sme si ani lepšie nemohli priať. Obloha ako z reklamy a slnko neúprosne pražiace na spotené telá prírody a turistiky chtivých turistov dotvárali atmosféru priam letného dňa. Takmer 11 kilometrov zvládli všetci, ktorí sa rozhodli prejsť celú trasu cez hrebene, popod Okrúhlu skalu, ponad Kordove lúčky do Tisovca bez újmy na zdraví. Našlo sa aj niekoľko turistov, ktorí si na celý prechod trasou netrúfli, ale svojou účasťou podporili akciu aspoň výstupom po vyhliadku pri zástave. Na všetkých účastníkov čakal v závere trasy na dvore za Mestským kultúrnym strediskom v Tisovci výborný turistický hovädzí guláš od nášho oddielového kuchármajstra Ruda Keletiho za asistencie ďalších dvoch členiek TO KOS Mirky Kojnokovej a Blažky Svinčiakovej. Všetkým variacim veľká vďaka!!! Ďakujeme aj všetkým účastníkom tejto najstaršej oddielovej akcie, ktorej prvý ročník sme začali písať v roku 1984, kedy náš oddiel v Rimavskej Bani vznikol a ktorého 35. výročie vzniku si pripomenieme už v nasledujúcom roku 2019.
D.K.
Foto: M.Slabej st.
.JPG)
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
28. apríl 2018, sobota - CHODNÍKMI SLOVENSKÉHO KRASU
Vedúci akcie, manželia Cabanovci, si pre nás, členov oddielu, pripravili na tento rok akciu, ktorej cieľom bola známa Silická ľadnica, obec Kečov a záver trasy nás čakal pri jaskyni Domica. 16 kilometrová trasa viedla od Gombaseckej jaskyne príjemným prostredím lesov a lúk Slovenského krasu plných rôznych druhov kvetín a vôní. Traja členovia si presun zrýchlili, aby stihli posledný vstup do Domice. Tu sme sa napokon všetci stretli, občerstvili a spoločne sa vydali autobusom na cestu späť domov. Akcia nenáročná, plná slnka, splnila svoje poslanie a my sme mohli spoznať ďalšie neprebádané územia a miesta východu Slovenska.
D.K.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
M Á J 2 0 1 8
4. 5. 6. máj 2018 - VÍKEND NA POVAŽÍ
Práca, povinnosti, zaneprázdnenosť. Poznáme to všetci. Niekedy je potrebné „hodiť spiatočku“ a trochu sa odreagovať. Využiť všetko, čo nám život ponúka a hlavne stráviť zmysluplný čas napríklad so skvelou partiou a na nezabudnuteľných miestach. Dohodnuté! A tak teda spoločne v autách opúšťame Tisovec, aby sme sa vybrali v ústrety naplánovanej akcii trvajúcej prvý májový víkend.
1.deň:
Počasie nám vyšlo v ústrety hneď na začiatku prvého dňa, kedy máme naplánované Haluzice s Haluzickým kostolíkom, Haluzickú tiesňavu s rozhľadňou a hrad Beckov. Naše kroky sme namierili k rozhľadni Hájnica, z ktorej sa otvárajú výhľady na dolinu Váhu s troma pohoriami – Biele Karpaty, Považský Inovec, Strážovské vrchy, mesto a hrad Trenčín, Beckovský hrad, Bošácku dolinu a aj na blízke Haluzice s opevneným kostolíkom. Pokocháme sa panorámou jarnej prírody a spoločne kráčame späť na parkovisko. V smere od parkoviska vchádzame do lesa za Haluzickou tiesňavou, ponorenou v zeleni, pripomínajúcej prales. Od roku 2011 prechádza tiesňavou upravený okružný Lesnícky náučný chodník Haluzická strž. Ten nás prevedie nielen samotnou tiesňavou, ale aj blízkym areálom opevneného kostola. Schádzajúc kľukatým chodníkom nadol, otvára sa pred nami roklinka s umelo vybudovanými kaskádami, ktoré slúžili v minulosti na zabránenie povodní a erózie. Vybudovali ich v 30. rokoch, no od tých čias bujne zarástli. Na mieste zvané Pod kostolom je tiesňava priam impozantná. Vysoké steny, spolu s úzkym dnom nám ponúkajú obrázok nefalšovaného kaňona. Popínavý brečtan pokrýva priestor celej tiesňavy. Našiel si dômyselný spôsob a cestičky, aby pokryl svojou zelenou perinou všetko vo svojom dosahu, počínajúc stromami, ale aj obrovskými bralami skál, ktoré nás obklopujú. Haluzickú tiesňavu sme prešli za približne 20 minút. Vzduch je v nej vlhký a osviežujúci. Mám pocit, že sa tu človek vrátil v čase a ocitol niekde v džungli. Ale nielen tu je všetko okúzľujúce.
Rozhľadňa nad obcou Haluzice Haluzická tiesňava
Priamo nad tiesňavou prichádzame k múrom starodávneho románskeho kostolíka z 13. storočia, odkiaľ môžeme v diaľke uvidieť aj náš dnešný posledný cieľ, hrad Beckov. Je to rekonštruovaná zrúcanina hradu na strmom, 60 metrov vysokom brale nad obcou nesúcou rovnaké meno. História dýcha z kamenných stien a zároveň by nám mohla rozprávať svoje príbehy. Azda najznámejšou zachovanou povesťou, ktorú si stáročia rozprával medzi sebou pospolitý ľud, je tá o hradnom pánovi, ktorý dal zvrhnúť zo skaly jedného zo svojich sluhov za to, že poranil jeho obľúbeného psa, chrániac pred jeho útokmi svoje deti. Pri páde zo skaly stihol nešťastný sluha ešte zakričal, že sa stretnú „do roka a do dňa!“ Jeho kliatba sa vyplnila. Presne po tom čase spiaceho hradného pána uštipla do oka vretenica a ten sa oslepený v šialenstve zrútil na tom istom mieste do priepasti. Po prehliadke hradu s výkladom, nastal čas pokračovať do Považskej Teplej a ubytovať sa v chatovej osade Manínska tiesňava. Cestou k ubykáciám posádka jedného auta ešte stihla absolvovať aj prehliadku Považského hradu.
Haluzický kostolík Chatová osada Manínska tiesňava
2. deň:
Druhý deň necháma autá „odpočívať“ a vyrážame po svojich. Priamo z chatovej osady na konci obce Považská Teplá vstupujeme do Manínskej tiesňavy, ktorá je najužším kaňonom na Slovensku. Je známa aj tým, že sa v tejto lokalite vyskytuje mnoho druhov hmyzu, medzi nimi i veľmi vzácny druh motýľa – Jasoň červenooký. Po vstupe do úžiny sa nedá prehliadnuť po pravej strane oddychová lúčka pod vysoko sa týčiacou skalou. Na jej stenách sú umiestnené spomienkové tabule milovníkov hôr, ktoré si ich vzali. Nás čaká približne polhodinová prechádzka do obce Záskalie. Po zhruba dvoch kilometroch sa ocitáme v Kostoleckej tiesňave, známou najväčším previsom v Západných Karpatoch. Vľavo od previsu je horolezecká stena Kostolecký pilier. Pod previsom je až po cestu veľké suťovisko. Asi kilometer za tiesňavou sa pred nami v malebnej kotlinke objaví drevená budova bývalej školy, v ktorej učil v rokoch 1932-36 Peter Jilemnický. Dnes je škola zrekonštruovaná na penzión a po Jilemnickom zostala iba pamätná tabuľa s bustou pred budovou.
Manínska tiesňava
Po občerstvení sa v útulnom prostredí penziónu, smerujeme na zelené značenie. Trasa nás vedie najskôr obcou, potom lesnou cestičkou, až kým sa nedostaneme k smerovníku Pod Veľkým Manínom. Tu zmeníme farbu na žltú a opäť šliapeme hore strmým svahom. Dostaneme sa na smerovník Vápencová jaskyňa. Žltá turistická značka vedie vľavo pod vrchol Veľkého Manína. Jeho rozložitý zalesnený vrch je najvyšším vrchom pohoria Súľovské vrchy. Nachádza sa v jeho južnej časti, neďaleko mesta Považská Bystrica. Veľký Manín má dva vrcholy. My sme vystúpili na hlavný južný vrchol. Priamo naň značka nevedie a je „označený“ len vysokou kamennou pyramídou. No a keďže je zalesnený, neponúka ani nijaké výhľady. Z obďaleč ležiaceho severného vrcholu sa ale otvárajú skutočne krásne výhľady na hlbokú Manínsku tiesňavu, protiľahlý vrchol Malého Manína, či Súľovské skaly. Od vrcholu sa cesta zvažuje dole strmými cestičkami, ktoré nás dovedú až k asfaltovej ceste a do chatovej osady.
Veľký Manín
3. deň:
Na tretí a posledný deň nášho pobytu na Považí máme naplánovanú trasu v Súľovských skalách. Ráno sa presúvame z Považskej Teplej k Súľovu. Z parkoviska pod skalami začíname po zelenej značke trasu stúpaním smerujúcim na prvé skaly a skalné útvary nad parkoviskom. Chodník vedie zalesneným žľabom ukončeným dreveným rebríkom. Po krátkom strmšom výstupe lesom prichádzame k prvým skalným vyhliadkam. Nazývajú sa Organy a ich hlavnou dominantou je 13 m vysoká Gotická brána, umiestnená bokom od hlavnej zelenej trasy. Z vyhliadok je krásny výhľad na obec Jablonové. Odtiaľto vidíme zrúcaninu Súľovského hradu na skalnom brale. Zelená trasa pokračuje vpravo lesom, po 20 metroch klesá a následne znova stúpa medzi skaly. Úseky sú miestami zaistené kovovými úchytkami v tvare kruhov. Po ďalších 20 minútach sa dostávame k rázcestníku pod Súľovský hrad. Nenecháme si ujsť výstup na vrcholové partie hradu s prekrásnymi vyhliadkami do širokého okolia. Na hrad vystúpime po rebríku, prelezieme cez hradné kamenné okno a tu si už môžeme do sýtosti vychutnávať výhľady na celý hrebeň Súľovských skál v pozadí s Martinskými hoľami, na západe je vidieť Malý a Veľký Manín, na severe Javorníky. Hrad je zároveň skvelým miestom na dlhšiu pauzu. Od rázcestníka pri Súľovskom hrade sa vydáme nadol po rebríku pomedzi skalami. Nasleduje strmší zostup po povrchu z hliny a lístia, pomáha nám kovové zábradlie a pár umelo vytvorených schodov. Naša trasa pokračuje zalesneným hrebeňom cez Bradu na Roháč, Roháčske sedlo a ďalej schádza lesom až k poslednému dnešnému cieľu na priestornej a slnečnej lúke, kde sa nachádza tzv. Zraková pyramída, pri ktorej sa na chvíľu pristavíme a vychutnáme si posledné pohľady na masív Súľovských skál a hrebeň, ktorý sme práve zdolali. Z lúky vedie lesom do dediny Súľov širšia poľná cesta s miernym sklonom. Víkend na Považí sa snažil byť pestrý, hodnotný, poučný a veselý. A po troch dňoch pobytu môžeme dodať, že aj vydarený.
Andrea Blahová a Dušan Kojnok
Súľovské skaly
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
19. máj 2018 - K PRAMEŇU IPĽA
Za pekného počasia sme 19. mája s našim turistickým oddielom mali vytýčený hlavný cieľ našej 20 km túry - prameň Ipľa. Na miesto sme sa dostali po prehliadke malej osady Kysuca, v ktorej sú krásne, väčšie, či menšie drevenice. Autobus nás vysadil pred Sihlou a my smerujeme cez Drábsko a Lom nad Rimavicou s výhľadmi na Ľubietovský a Klenovský Vepor k prameňu Ipľa. V Lome nad Rimavicou sme sa pozastavili na mieste, kde vyviera aj rieka Rimavica, pretekajúca cez Kokavu nad Rimavicou a v obci, kde náš oddiel pred 34 rokmi vznikol, sa spája s Rimavou. Od prameňa Ipľa, ktorý sa nachádza vo výške 1025m n.m. pokračujeme cez vrch Drahová a Jaseninku do Drahovej. Cestou po trase sme videli v diaľke silné dažde a aj zahrmelo, ale nás to len lízlo s trochou dažďa, čo nám náš výlet nepokazilo. Ešte že sme si zvolili pri prameni Ipľa prestávku spojenú s opekačkou, inak by nás tá búrka neminula. Ani po hodine búrky ľadovec z okolia chodníkov nezmizol, o čom sme sa mohli presvedčiť kráčajúc už smelo suchou nohou do cieľa.
Valéria Guspanová a D.Kojnok
-----------------------------------------------------------------------------
Foto: D.K.
A tu je príspevok vedúcej akcie k spomínanej akcii: K prameňu Ipľa
„Cóľ sem, cóľ tam“ – asi podľa tohto porekadla o nepresnom meraní vedúca akcie počítala kilometre, ktoré turistov čakali 19. mája na túre k Prameňu Ipľa. Namiesto sľubovaných cca 15 km to bolo 20 km. No čo už, videli sme, prešli sme, otlačené nohy /niektorí/ liečime.
Tento zážitok si doprialo až 54 prihlásených. Začali sme odchodom autobusu z Tisovca ráno o 7:30hod. Prvá naša zastávka bola v osade Kysuca. Ťažko by ste hľadali v turistických sprievodcoch, alebo na mape osadu Kysuca. Nachádza sa neďaleko od hlavnej cesty spájajúcej Kokavu nad Rimavicou s obcou Sihla. Kedysi zrejme malebná dedinka, no dnes už len vďaka chalupárom, udržiavaný živý skanzen. Pár ľudí sa rozhodlo udržiavať malebné drevenice a zachovať tak ducha tohto miesta, alebo ak chceme "genius loci". Návšteva osady Kysuca je ozajstným zážitkom pre milovníkov dreveníc a krásnej prírody.
Foto: V.Guspanová
Foto: D.K.
Foto: D.K.
Pokračujeme autobusom ešte pár minút na kraj obce Sihla, kde začína naša hlavná túra. Obec sa nachádza vo výške 890 m n.m., preto krásne výhľady začínajú už tu. Autogramiádu u Bučkovcov sme nevybavili a tak pokračujeme smerom na Drábsko. Prechádzame krajom obce, ideme bez turistických značiek. Prechádzame aj cez obec Lom nad Rimavicou, kde pramení ďalšia rieka regiónu – Rimavica. Cestou k prameňu Ipľa prichádzame k miestu, kde v r.1956 pri havárii vojenského dopravného lietadla D-47 zahynulo 21 dôstojníkov bývalej ČSĽA. Na mieste je kríž, pomník a symbolické hroby. Prameň Ipľa je od tohto miesta vzdialený už len niekoľko metrov.
Foto: D.K.
Rieka Ipeľ patrí k tým dlhším slovenským riekam. Z celkovej dĺžky 232 km až 140 km tvorí štátna hranica s Maďarskou republikou. Je tu vybudovaný prístrešok so sedením a ohniskom, kde si počas obeda opekáme. Po hodinovej prestávke mierime k vrchu Drahová /1115m n.m./, ktorý je najvyšším miestom našej túry. Cestou vnímame krásne výhľady od detvianskej Poľany, cez Dereše, Chopok, Kráľovu hoľu až po klenovskú Poľanu, dokonca dobré oko dovidí až k Vysokým Tatrám v pozadí. Z vrchu Drahová už len zostupujeme do dedinky Drahová, kde nás čaká autobus.
Foto: D.K.
Milí turisti, ktorí ste boli nútení siahnuť na dno svojich síl, prepáčte. Verím, že vás teší, ako ste túru zvládli a krásne výhľady prispeli k dobrému pocitu zo zdolaných kilometrov.
Ľudmila Pánisová, vedúca akcie
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
J Ú N 2 0 1 8
16. jún 2018 - Hodruša - Hámre + Nová Baňa
Ako KOS-ákov chytila zlatá horúčka...
Z turistických chodníkov KST TO KOS Rimavská dolina
To, že turistika nie je len o nadmorských výškach, ale že sa dajú objavovať krásy Slovenska aj pod zemským povrchom, sme sa presvedčili 16. júna 2018 pri návšteve bane Starovšechsvätých v Hodruši - Hámroch.
Prichádzame do kraja, kde zaznievali a zaznievajú dotyky banských kladiviek,
dunenie odstrelov, ruch strojov a kde nachádzame staré štôlne a šachty. Vedúca prvej polovice akcie, ktorá objavila krásu hodrušských hlbín, nám už v autobuse približuje dokonale naštudovanú históriu banskej Hodruše. Zabudnite na najbližšieho suseda - veľkolepú banícku Banskú Štiavnicu! Malá Hodruša je síce nenápadná, ale o to čarovnejšia.. Baňa sa spomína už v roku 1378, je však pravdepodobné, že má viac ako sedemsto rokov. Ani naši sprievodcovia, nadšení zlatokopi presne nevedia, kedy sa tu prví baníci „zakopali“ do tvrdých skál, aby z hlbín zeme vyrvali tie najdrahšie kovy - zlato a striebro. Myslia si, že sa tam pracovalo nepretržite 700 rokov, až do roku 1950, keď všetky strieborno-zlaté bane v Hodruši zatvorili. Dodnes tu ale funguje medená baňa Rozália, v ktorej sa ťaží ruda, vysvetlil nám náš sprievodca.
Dosť ale bolo informácií, my si už chceme na vlastnej koži zažiť atmosféru prostredia, v ktorom baníci pracovali. Na hlavy dostávame prilby, do rúk baterky a s vidinou objavenia zlata vchádzame do bane, odkiaľ vanie vlhkosť hliny a síry a teplota klesá pod osem stupňov. Cestou si neustále udierame prilbu o strop, prechádzame po úzkych, stáročných, chodbách... Kráčame opatrne, veď čo keď natrafíme na zabudnutý zlatý poklad, ktorý stáročia čakal práve na nás, na tisovských KOS-ákov, kým ho objavíme?! Po niekoľkých minútach sme došli k drevenej soche svätého Klimenta. Patrón tejto bane tu bol od nepamäti."Toto je len replika, pôvodná socha sa nezachovala. Podstavec je ale originál,“ vysvetlil nám náš sprievodca. Zároveň poukázal na chodby, ktoré kedysi ťažko pracujúci chlapi vytesávali ručne. Trvalo im rok, kým vydolovali desať metrov, podotkol. O chvíľu sme sa ocitli v uzučkej časti, ktorá by v niektorých mohla vyvolať pocity úzkosti. „Zachovala sa tu pôvodná výstuž,“ poukázal na unikát. Všade navôkol dýcha banícka história, je to akoby iný svet – podzemný svet baníkov, ktorého sme sa na necelé dve hodiny stali súčasťou.
Prehliadka pokračuje na povrchu a naše kroky smerujú do múzea hodrušského baníctva. Možno tu objavíme to hľadané zlato?! Nachádzame"len" historické nástroje baníkov, pamätnú izbu legendárneho baníka, vtipkára Nácka, hodrušskú čipku, z ktorej bola vyhotovená vlečka závoja na svadobné šaty anglickej kráľovnej Alžbety II. No nakoniec sa predsa len dočkáme... Naše srdiečka konečne pištia. V podkroví múzea sa všade navôkol blyštia minerály a kryštály nielen z tohto regiónu a iných regiónov Slovenska, ale aj z celého sveta. Objavujeme expozíciu s takzvanými Kvetmi bane. Má to len jednu chybu. Sú za sklom! Strážené a pevne uzamknuté vo vitrínkach. Nezostáva nám nič iné, len si urobiť fotky, pokochať sa a s "prázdnymi" vreckami, no hŕbou nových zážitkov nasadnúť do autobusu, aby sme sa rozlúčili s Banskou Hodrušou a pokračovali smerom do kopcov, kde nás čaká druhá časť našej túry - náučné chodníky Zbojnícke studničky a Zvonička nad Novou Baňou.
Nenáročný chodník vedie lesom a KOS-áci pokračujú v hľadaní zlata. Tentokrát v podobe hríbov, kedy sú už úspešnejší ako v bani. Vládne teda spokojnosť na všetky strany! Stúpame k najvyššiemu bodu náučného chodníka. "a som v háji...“ vyslovím úvahu, keď niekedy stúpanie nemá konca kraja. Tentoraz sme ale skutočne v Háji. V nadmorskej výške 625 m.n.m nás víta rozhľadňa Háj, postavená na mieste bývalého kameňolomu na kopci rovnakého názvu. Za veľmi dobrej viditeľnosti je vraj možné zahliadnuť až baziliku v maďarskom Ostrihome. Ja som zahliadla "len" krásny panoramatický pohľad na celú Novobanskú kotlinu a na tradičné Zlatkine rezne v rukách mojich kolegov.
Zostupujeme cez Havraniu a Červenú skalu, čo sú bezpochyby najkrajšie vyhliadky do údolia Hrona, aby nás takmer všetkých žltá značka priviedla do cieľa v Novej Bani, kde sa končí jedna ďalšia vydarená turistická akcia, ktorá dostáva známku výborná, nielen vďaka skvelej organizácií vedúcich akcie, výbornej partii a vydarenému počasiu, ale aj tekutému daru od našej kamarátky Marianky, ktorej touto cestou ďakujeme a pozdravujeme do obce Udiča.
Petra Čipková,
KST TO KOS Rimavská dolina
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
J Ú L 2 0 1 8
7. júl 2018 - Ferraty na Skalke
AKO SME ZDOLALI FERATOVÝ RAJ NA SKALKE
Z turistických chodníkov KST TO KOS Rimavská dolina Tisovec
Byť na najlepšom lezeckom mieste na Slovensku a zároveň prejsť piatimi najkrajšími zaistenými lezeckými trasami a ich okolím, pričom každá z nich má inú mieru obtiažnosti znamená stupňujúci sa adrenalín a nezabudnuteľný zážitok zároveň. Nielen začiatočníci, ale aj skúsení lezci si na týchto miestach prídu na svoje. Červená turistická značka nás prevedie vôňou lesa s rôznymi prekvapeniami na trasách spolu s nádhernými výhľadmi na okolitú krajinu, až nám krv v žilách začína prúdiť rýchlejšie, priam vrie pri pohľade na ten najkrajší ferratový raj. Tak teda poďme na to!
V Relax centre Skalka, kde vystupujeme z autobusu, sa každý z nás 34 turistov-lezcov aj nelezcov rozhoduje, ktorou cestou sa práve vydá. Niektorí z nás si zvážili všetky okolnosti a rozhodli sa, že oni veru nebudú riskovať so svojim zdravím. Ich „kondička“ na to nestačí a namiesto zdolávania všetkých ferrát si zvolili iba niektoré, alebo len oddychovú prechádzku po chodníčkoch v blízkom okolí. Všetci odvážlivci si napokon zapožičali za poplatok povinnú ferratovú výbavu, bez ktorej by bolo zdolávanie skál životu nebezpečné. Hazardovať so svojim zdravím a zdravím ľudí, ktorí vystupujú za mnou po stupačkách je nezodpovedné! Každý z nás máme k dispozícii na ferratovom páse dve istiace skoby, ktoré tam nie sú na „okrasu“, ako si niektorí môžu myslieť. Sú tam predovšetkým na to, aby sme sa ich pomocou po oceľových lanách prepínali a tým zároveň bezpečne istili. Stačí, že sa pošmykne kamarát nado mnou, pričom stiahne aj mňa-nezaistenú a tragédia je na svete. K samotnému nástupu na ferratu vedie zo Skalky od centrálneho smerovníka jednoduchý turistický chodník. Prechádzame rovno popod lanovkový vlek v spoločnosti červenej turistickej značky, veľmi dobre označenej smerovými tabuľami. Stačí už len pár krokov a privíta nás prvá, veľká informačná tabuľa, kde do seba ako špongia vstrebávame množstvo informácií o tomto kúzelnom mieste. Ferraty predstavujú zaistené lezecké trasy, kde sa celou ich cestou istíme pomocou pevného oceľového lana. Prakticky jediné miesto ponúka až šesť lezeckých cestičiek, čo pre nás znamená mnoho nezabudnuteľných zážitkov. Na svoje si tu prichádzajú začiatočníci a nielen oni! Pre skúsenejších lezcov vyzýva do svojho náručia trasa s nápaditým názvom „Výzva“. Poďme na to! Začíname tak trochu netradične Zostupovkou a čo je zaujímavé, nelezieme smerom nahor, ale smerom dole. Namiesto stúpania klesáme a hneď na začiatku Zostupovky, s náročnosťou A a B, je v skale úzka štrbinka, cez ktorú nazeráme cez východné okno. Pokračujeme rovno popri majestátnom horskom javore, ktorého vek sa odhaduje na približne 200 rokov. Cítime jeho korene pod svojimi nohami a neskôr pohládzame ich pevné drevo, nachádzajúc v nich pevný, oporný bod. Ešte malý stupienok a už schádzame k 15 metrovému Tibetskému mostu, ktorý vlastne uzatvára celú túto trasu. Stačí iba pár kokov a sme na začiatku, v bode dvoch lezeckých ciest a tou je Výzva s Komínom. Výzva je však určená len pre skúsených lezcov s náročnosťou E a vo svojej výške na 70 metroch vás prekvapí štvormetrovým previsom. Práve preto sa ju neoplatí podceniť a bezhlavo riskovať. Ukrýva v sebe len veľmi málo stúpacích prvkov. Na ňu sa z našej partie odvážili iba skúsení lezci, manželia Benkovci z Rimavskej Soboty. Na pravej strane od Výzvy nastupujeme na ferratu Komín, náročnosti B a C s rôznorodým charakterom, ktorá sa postupne rozdeľuje na viacero variant. Zvolíme si buď rebrík, alebo sa pokúsime prejsť cez úzku dieru riešenú jaskyniarskym spôsobom. Prekvapuje nás ďalšie rozdelenie trasy, ktoré sa delí na cestu na Trubačovu vežu /náročnosť B/, prípadne cestu s názvom Kominárska /náročnosť C/. Pre tých, ktorí nemajú strach z výšok je cesta na Trubačovu vežu ako stvorená. Priviedla nás priamo až ku vrcholovému krížu s úzkou lavičkou, z ktorej sú pôsobivé výhľady po okolí. Od kríža je vybudovaný dômyselný až dobrodružne pôsobiaci most. Na niekoho môže pôsobiť tak trochu nebezpečne. Prečo? Skúste si sami prejsť po jedinom oceľovom lane, pričom vám pohľad zablúdi rovno pod nohy z hĺbkou 20 metrov ničoho. Na opačnej strane hrebeňa je to už o niečo miernejšie. Skalné bralo s kratučkou ferratou s názvom Mini, náročnosti A, má dĺžku len 30 metrov a je určená na nácvik techniky pre začiatočníkov. Okrem krivánskej Malej Fatry, ktorá má kaňony a tiesňavy s názvom Jánošíkove diery sme aj na týchto miestach narazili na dieru s názvom Jánošíkova. Je to vlastne iba puklina v skale. Svojim krátkym 9 metrovým úsekom nás však dokázala prekvapiť, pretože pohyb v jej útrobách bez čelovky bol nereálny. Tu na tomto jednom mieste vo ferratovom raji sme objavili nielen výhľady s neuveriteľným prírodným divadlom, ale ešte oveľa viac. Nádherné ručne vyrobené drevené lavičky s nápaditými nápismi a množstvo informačných tabúľ, kde sme okrem toho našli v sebe ukryté limity, takzvané pomyselné latky, ktoré pri troche vôle dokážeme neustále posúvať ďalej. Samozrejme, niekedy v nás musí prevládnuť aj nám ľuďom vlastný pud sebazáchovy. Táto turistická atrakcia nás nestála vôbec nič. Vstupným boli len optimizmus a odhodlanie s úsmevom na perách investovať čas a energiu na objavenie čohosi nepoznaného v nás. Záver dňa patril ešte návšteve geografického stredu Európy pri Kremnických Baniach. Spokojní sa vraciame domov a v mysliach nám rezonuje spomienka na výstižnú vetu, ktorú nám tvorcovia ferrát zanechali vyrytú do drevenej doštičky pri ferratách: „Ďakujem horám, že mi dovolili nahliadnuť do svojho vnútra.“
Andrea Blahová,
KST TO KOS Rimavská dolina Tisovec
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
20. - 22. júl 2018 - Víkend v Roháčoch
POTULKY KOS-ákov HREBEŇOM ROHÁČOV
Z turistických chodníkov KST TO KOS Rimavská dolina Tisovec
Ako hovorí vedúci nášho oddielu Duško, "...pri pozvánke na turistiku netreba špekulovať, treba sa vyjadriť jasne! Sú len dve možnosti, žiadne uvidí sa, možno... Buď chcem, idem, alebo nechcem, nejdem! A tak 8 KOS-ákov a 2 nečlenovia, ale podporovatelia nášho oddielu, neváhali a na pozvánku do Roháčov odpovedali ešte na jar jasne – ÁNO, idem! Bolo totiž potrebné zabezpečiť ubytovanie a to sa v takýchto prípadoch musí v predstihu.
Plánovaný výjazd začína v piatok dňa 20. júla 2018. Plní očakávania, čo nás na víkendovej turistike čaká, nasadáme ráno do áut, aby sme cestou preverili, či je na Liptove ozaj všetko "na hlavu"?!
Navštevujeme totiž Dom na streche pri Liptovskom Mikuláši, ktorý je síce vybavený ako bežný dom, má kuchyňu, obývačku, detskú izbu, kúpeľňu, len je tu predsa jeden malý háčik. Či šoféri, či nešoféri, veľa sme toho ešte nenapili, no napriek tomu máme všetci pocit akejsi miernej opitosti. Aby aj nie, okrem toho, že v dome je všetko hore nohami, je naklonený o 12 stupňov v oboch rovinách, čo nám spôsobuje miernu poruchu našej koordinácie a vyvoláva nám úsmev na perách. Po „vytriezvení“, teda vlastne po opustení domu, naše cesty pokračujú ďalej. V krásnom prostredí Brestovej sa vyníma ďalší cieľ našej spoznávacej jazdy. Prírodné múzeum - Múzeum oravskej dediny. Nachádzajú sa tu obdivuhodné oravské drevenice, roľnícke obydlia, humná, stajne, historický drevený mlyn, kostolík, či píla. Ako sa hovorí, detaily vytvárajú dokonalosť.
A toto múzeum, umiestnené v malebnom údolí Roháčov, je skutočne dokonalé. Je vytvorené tak, aby čo najvernejšie zobrazovalo niekdajší život na Orave. Na prvý pohľad to ani nevyzerá, že by v domoch už nikto nežil. Na parapetách sú totiž kvetináče s kvetmi, na oknách sú vyložené páperové periny, aby sa vyvetrali a ohriali na slniečku. Pri zurčiacom potoku sa kŕmia husi, kačice a na poliach s úrodou sa stále vynímajú strašiaky. Všetko navôkol doslova dýcha dobovou atmosférou. Okrem ľudí. Tí mi pripadajú akísi moderní. Všetci majú v rukách mobily, fotoaparáty, stále si robia nejaké selfies, instagramujú, postujú kde sa práve nachádzajú. Chýbajú im v rukách motyčky, rýle, hrable, metly a na perách úsmev! Len tak, lebo je pekný deň a nie strojený úsmev na najnovšiu profilovú fotku na Facebook! Dosť ale bolo polemizovania nad modernou dobou. Nás ešte zo Zverovky čaká 5 kilometrový peší presun asfaltkou na Ťatliakovu chatu, ktorá nám poskytne nocľah na nasledovné dve noci.
Tentokrát sa nenadchýnam krásou zalesneného údolia! Odfukujem tak hlasno, že ma určite počuje aj ten najvzdialenejší medveď, nechávam za sebou litre potu, z ktorého by mohlo vzniknúť ďalšie roháčske pleso a určite nielen ja, ale aj moji ostatní súkmeňovci chceme konečne zhodiť ťažké batohy a tašky, nadýchnuť sa čerstvého horského vzduchu a dať si zaslúžené občerstvenie. Čo Vám poviem?! Asfaltka nie je naša srdcovka. My radšej tie skalnaté terény...
V sobotu ráno pár nedočkavcov vstáva už za úsvitu, ostatní nemajú na výber. No pri fascinujúcom výhľade z okna všetci konštatujeme, že nás čaká nádherný deň, priamo objednaný iba pre nás /podľa informácií od vedúcej chaty, tu celý týždeň bolo daždivo a nevľúdne/. Ťatliakove pleso a nad ním sa týčiaci dvojvrchol Ostrého Roháča zaliaty ranným slnkom a zrkadliaci sa na čírej hladine plesa, hovoria jasnou rečou: „Dnes by to šlo“. Roháče sú výzvou, vyžadujú si pomerne slušnú dávku fyzickej kondície a tak si dvaja členovia volia kratšiu trasu okolo Roháčskych plies na Smutné sedlo, Ostrý Roháč, Volovec, Rákoň, Ťatliakove pleso, dvaja nečlenovia na Baníkovské sedlo, vrchol Pachoľa a späť a šiesti z nás prijímajú Roháčsku výzvu. Sú pripravení, tak ako bolo naplánované, zdolať 5 hrebeňových vrcholov. Plní odhodlania vyrážame z Ťatliakovej chaty a postupne prechádzame okolo troch Roháčskych plies. Takmer po hodine šlapania modrou a zelenou značkou sa napájame v Spálenej doline na žltú turistickú značku a náš prvý cieľ Baníkovské sedlo a vrchol Baníkov sa mi zdá nedosiahnuteľný, nekonečný, dlhý ako týždeň pred výplatou. Terén je strmý a skalnatý, obloha takmer bez obláčika, ale príjemný vietor na Baníkove navodzuje aspoň trochu chladný pocit, aj napriek tomu, že praží júlové slnko. Konečne sa nachádzame na prvom vrchole. Baníkov. Výška 2178 m.
Pohľadom sa snažím vstrebať celú našu dnešnú trasu, ktorú máme zrazu pred sebou v diaľke. Čaro takýchto hrebeňových trás pre mňa spočíva práve v tom, že neustále vidím, čo som prešla a na čo všetko sa môžem ešte tešiť. Keď ale prechádzam pohľadom na Hrubú Kopu, Tri Kopy, Plačlivô, Ostrý Roháč, Volovec, Rákoň, nadšenie troška opadáva. Predsa len vyštverať sa tak vysoko, potom niekoľko krát zliezť tak nízko, aby sa človek zas mohol štverať ešte vyššie?! Stráca to logiku a tak si radšej dávam energetickú tyčinku s nádejou, že ma neskutočne naštartuje a dodá mi toľko sily, že plánovaných 10 hodín šlapania bude pre mňa len ľahkou idylickou prechádzkou. Na čo som sa to ja zasa dala nahovoriť, dievča nešťastné?! Ako sa ale približujeme k ďalším vrcholom, začínam sa tešiť, pretože prechod na Hrubú kopu (2166 m) a Tri kopy (2136 m), nám už sprestrujú reťaze a ostré traverzy.
Pocity sú zmiešané. Na jednej strane radosť a adrenalín, na druhej istá forma strachu, rešpektu. Prechod cez Kopy pripomína kráčanie po čepeli noža. Pridŕžate sa síce reťazí, ale povrch tvoria ostré skaly a zrázy. Pre neskúsených a nerozvážnych turistov je tu veľká pravdepodobnosť úrazu, ak nie ešte horšie. Stúpanie po takomto teréne bola ale pre mňa skôr zábava a vnútorne som sa veľmi tešila, že som sa na túto turistiku podujala. Pri zostupe, vzhľadom na ukážkové počasie a turistické nadšenie nielen slovákov, ale aj bratov čechov a poliakov, sa hrebene začínajú zapĺňať.
Musíme sa vyhýbať ostatným turistom, čo je v niektorých úsekoch problémové a čakať, kým sa uvoľnia reťaze. Postupne schádzame do Smutného sedla (1965 m), kde nás vítajú „ukážkoví“ turisti v sandálkach, dokonca aj dáma v plavkách. Nuž turistika sa dá spestriť rôzne, asi je to nejaký extra bonus, pomyslím si. Teraz nás čaká Plačlivé (2125 m), tretia vrcholovka. Žeby ten výstup bol až tak zničujúci, že budeme plakať?! No niektorí možno aj áno, ale od radosti, pretože nás potom čaká najkrajší a najvzrušujúcejší úsek cesty – Ostrý Roháč. Ten je už na pohľad skutočne ostrý a jeho silueta vo mne už z diaľky vzbudzuje prirodzený rešpekt. Odvážne bojujeme so stupákom, adrenalín rýchlo stúpa. Tak, ako rýchlo klesajú zásoby vody vďaka ostrému slnku a náročnému terénu. Musíme nahodiť šetriaci režim priatelia! Rada do budúcnosti - radšej v batohu o liter viac vody, ako suchoty v krku ala ťava na Sahare. Ostrý Roháč (2087 m.) prezývaný aj slovenský Matternhorn, nás víta v plnej kráse. Naša fyzická námaha je aj tu kompenzovaná nezabudnuteľným výhľadmi. Cesta cez Ostrý Roháč vedie aj klzkou skalnou plošinou, kde sa pridŕžate iba reťazí a pod vami zíva priepasť. Všetky zmysly mám napnuté na maximum, sledujem každý svoj krok, veď som sľúbila, že sa domov vrátim v neporušenom stave! Nakoniec som to s prehľadom a ľahkosťou zvládla nielen ja, ale aj „moji“ piati chlapi.
Pred nami znova ďalší ostrý zostup. Zrejme väčšina z Vás mi dá za pravdu ak poviem, že zostup je ešte náročnejší ako výstup. Zaberačka na kolená je v strmom teréne veľmi intenzívna a aj to moje sa už patrične ozýva. Pred nami je ešte posledná vrcholovka. „No ty vole“, konštatuje kolega Cyro, „...čaká nás Volovec“ (2063 m). Toto snáď dnes nebude mať konca!!! Priam heroickým výkonom, s posledným vypätím síl stúpame na vrchol. Kapacita pľúc vyťažená na maximum, nohy v plnom zábere a tak si skoro nevšimneme ani kamzíka v našej tesnej blízkosti. Ten mi je ale viac menej ukradnutý, ja sa už chcem dostať na posledný vrchol a dokončiť túto dnešnú výzvu! A konečne! Volovec je zdolaný! Aj na tomto vrchole bolo znovu rušno, odvšadiaľ bolo počuť poľštinu. Cez Volovec totiž prechádza štátna hranica, napravo od nás je Poľsko, naľavo Slovensko. Ešte že sme v Európskej únii, môj pas stratil platnosť už pred pár rokmi! Fyzická zaberačka na tomto mieste už definitívne končí, klesáme do sedla Rákoň (1876 m), kde si spravíme posledné foto, aby sme sa kozmickou rýchlosťou hnali dole do Tatliačky, našej spasiteľne, doplniť si pitný deficit. Výstupom na 5 vrcholov sme prekonali viac ako 1600 výškových metrov. Odmenou za túto námahu boli ale tie najkrajšie výhľady v Západných Tatrách a skvostné učebnicové panoramatické pohľady na Nízke Tatry, Vysoké Tatry ako aj celé Západné Tatry. Zvolili sme si trasu, ktorá bola síce dlhšia, no o to nádhernejšia a plná rozprávkových výhľadov. A na konci sa dostavil ten úžasný pocit, že to naozaj stálo za to.
A ešte jeden definitívny koniec. Patrí všetkým tým, ktorým sa v nedeľu naskytol ukážkový výhľad na naše niektoré opálené časti tiel na kúpalisku v Meander parku v Oraviciach! Tí na to určite dlho nezabudnú, tak ako ja, na vydarený víkend na Roháčoch, ktorý mi opäť raz potvrdil, že kde sa stretne skupina nadšencov s rovnakým zmýšľaním, respektívne "postihom", o zážitky a zábavu bude postarané.
Petra Čipková, KST TO KOS Rimavská dolina Tisovec
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
AUGUST 2 0 1 8
12. august 2018 - Výstup na Veľký a Malý Grič
Výstup na Veľký Grič s trochou adrenalínu
alebo
Ako som prekonal sám seba
Ako to už býva zvykom v našom oddieli, po každej akcii sa napíše o nej članok. V tomto prípade som sa na túto neľahkú úlohu podujal sám a pokúsim sa spísať svoje dojmy, postrehy a zážitky. Pretože tie vo mne, po tejto akcii, zostanú natrvalo vpísané.
Stretávame sa ráno o 6-tej, pred Mestským úradom v Tisovci, tentokrát netradične, v nedeľu /12.8.2018/. Nakoľko nás je z dvadsiatky prihlásených, napokon iba 7, tak je presun na akciu zvolený autami. Vyrazili sme, smer Banská Bystrica – Zvolen - Handlová. Po dvojhodinovej ceste sme odparkovali pri nemocnici v Hanlovej. Tu nás už čakal náš z sprievodca Milan z Horolezeckého klubu Prometheus v Handlovej, ktorého vybavil náš Duško. Hneď nato vyráža naša, už 8 členná skupina smerom na Veľký Grič. Nakoĺko máme sprievodcu, úvodná, nenáročná, priam prechádzková časť trasy nevedie značkovaným chodníkom, ako obvykle. Značená nie je ani naplánovaná výstupová časť trasy a to je ferratový úsek vybudovaný v masíve Veľkého Griča. A vtedy začína to pravé orechové. Keď som sa pozrel kam sa ideme štverať, mal som chuť sa vrátiť. Čakal nás tu totiž reťazový úsek a trocha adrenalínu. Pred túrou som si povedal, však ideme iba na kopec nad Handlovou, no keď som zbadal čo ma čaká, pochyboval som, že to zvládnem. Niektorí, ktorí mali, si nasadili prilby a začalo dobrodružstvo. Po pár metroch výstupu k bralu sme začali strmo stúpať sklanatým svahom. Oporou nám bola iba reťaz. Mal som stále na pamäti, že je potrebné dodržiavať zásadu troch pevných bodov a za žiadnu cenu sa nepustiť reťaze. Strach v očiach, ale súčasne aj odhodlanie že to dám, mi našepkávalo, že už nie je cesty späť. Zhruba po hodine sme dosiahli vrchol Veľkého Griča. Prepotené tričká, kopec emócií a u mňa aj trocha strachu. Ale všetci sme to „dali“. Dokázal som sám sebe, že ani ja nie som žiadne béčko. Ten pocit, keď som stál na vrchole po zdolaní tohto typu zaistenej výstupovej cesty, aj keď som sa držal reťazí doslova aj očami, sa nedá opísať slovami. Pohĺad na Handlovú s protiľahlou Rematou a okolité i vzdialenejšie vrchy a pohoria stál za to. Ďalej sme už pokračovali po turistických značkách na ďaĺší cieĺ našej trasy, na Malý Grič. Výstup naň už bol oveĺa jednoduchší, ale aj napriek tomu dal zabrať.
Tak sme zdolali Veĺký a Malý Grič. Počasie nám prialo, stále bolo neskutočne horúco, ešte že sme podstanú časť trasy strávili v tienie lesa. Ďalej sme pokračovali cez Uhlisko na Tri studničky a potom až do Handlovej. Tu sme si, po cca 18-tich prejdených kilometroch, urobili krátku prestávku na občerstvenie a nasledovalo rozlúčenie s našim sprievodcom Milanom, ktorý dostal od nás, okrem propagačných materiálov o Tisovci a prírode v jeho okolí, aj pozvanie do Tisovca.
A čo dodať na záver? Super akcia, v dobrej spoločnosti. Už sa teším na ďalšiu podobnú adrenalínovú výzvu. Poďakovanie patrí Cyrovi a Paľovi, ktorí nás bezpečne dopravili na akciu i z nej, ako aj nášmu sprievodcovi Milanovi. A mne osobne bolo cťou stráviť takúto peknú nedeľu v tejto príjemnej spoločnosti. Ďakujem Vám za to, priatelia.
Jozef Kušpál, KST TO KOS Rimavská dolina
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
29. august 2018 - POĽSKÉ TATRY - ORLA PERĆ:
Palenica Bialcianszka - Dolina piatich poľských plies - sedlo Zawrat - Kozi wierch - Dolina piatich plies - Palenica Bialczianska
O R L I A V Ý Z V A
Aj keď má už turista toho nachodené a zažité dosť, stále hľadá niečo, čo by ešte stálo za to. Niečo, čo ešte neprešiel, nevidel, nezažil. A v takomto prípade stúpa aj náročnosť na seba, náročnosť vyhľadávaných trás, miera zvedavosti. Skúšanie svojich fyzických a duševných síl a možností naberá stúpajúci charakter. Samozrejmosťou sú vtedy rôzne výzvy na náročnejšie výstupy, trasy, prechody. V ostatnej dobe sa dostali do popredia aj zaistené trasy, tzv. Via Ferraty, ktorých pribúda čoraz viac. No nevyskúšaj to. Ferrata na Martinských holiach, Kyseľ v Slovenskom raji, Skalka, ferraty v Děčíne, či dokonca v Nemecku, to všetko boli výzvy aj pre niektorých z nás. Je tu však stále trasa, ktorá sa stáva veľkou výzvou pre náročnejších turistov. Vyvoláva obavy a rešpekt, pretože je to najnebezpečnejšia a najnáročnejšia zaistená trasa v Tatrách. Orla perć, alebo po našom Orlia prť. Už dávnejšie sme sa aj my v oddieli pohrávali s myšlienkou vyskúšať si svoje sily na tejto známej a drsnej trase. Chceli sme si overiť zážitky a postrehy tých, ktorí už trasu prešli. Výzva prišla a 5 členov nášho oddielu ju prijalo. Aj keď s počiatočnými obavami, či to dáme, či na to máme, zvedavosť zvíťazila a mne osobne sa zároveň splnila časť jedného z turistických snov. Orlí chodník, aj keď len jeho časť, ale údajne najťažší úsek, prejdený! Stále neverím. O dojmy z akcie sa za všetkých podelí jedna z jej účastníkov, Peťa Čipková.
D.K.
TOUR de POĽSKÉ TATRY
Úvody bývajú rôzne. Mne sa bez dlhého rozmýšľania tlačí na jazyk staré známe porekadlo, ktoré si len trocha upravím. Sviatok, nesviatok, streda, nestreda, turistikovať je potreba! A preto dňa 29. augusta, na výročie SNP, sa piati KOS-áci vydávajú na expedíciu po mojom nazvanú Tour de Poľské Tatry. Cieľ bol jasný. Zmapovať štíty, objaviť nové trasy, zacítiť na rukách chuť železa z reťazí, stúpačiek a rebríkov, skontrolovať pravdivosť o náročnosti poľských hrebeňov, resp. jedného z nich.
Nemôže byť lepší začiatok, ako začať turistiku v skorých ranných hodinách šliapaním po asfaltke. Ale vlastne netreba – ak patríte k tej sorte, ktorá sa radšej vozí, na parkovisku na Vás počkajú poľskí gorali s konskými povozmi, ktorí vás odvezú priamo až k Morskiemu oku. My si však ťažké batohy hádžeme na vlastné chrbty a kráčame po obľúbenej asfaltke po vlastných. Síce to nie je tá ideálna ranná rozcvička, ale raketové kroky mojich kolegov mi rýchlo rozprúdia krv v ešte rozospatom tele. Našu chôdzu ticho šomrajúc porovnávam k poklusu štvornohých párnokopytníkov, ktorých ale zatiaľ cestou nestretávame, je príliš skoro. Tí nás budú míňať až cestou späť. Našťastie nás asfaltka skúša len niečo cez polhodinku. S neskrývaným nadšením odbočujeme na lesný, neskôr kosodrevinový chodník, smerom do doliny Piecu stawów polskich (Päť poľských plies). Cestou nás hukotom víta najväčší, aj keď nie najvyšší vodopád v Tatrách - vodopád Siklawa. Keďže o rannú ľadovú sprchu nestojím, len zdiaľky sa pokocháme výhľadom, spravíme pár fotiek a pokračujeme k plesu Przedni Staw Polski, kde sa nachádza horská chata (schronisko) Schronisko PTTK w Dolinie Pięciu Stawów.
Síce sme vyrazili z parkoviska v Palenici Bialczianskej piati, no na chatu prichádzame v štvorčlennom zastúpení. Zhodnotíme, že pri takejto expedícii sú "prirodzené" straty povolené. Smiech nás ale prejde, keď piaty člen naďalej chýba a preto sa za ním rýchlo vydávame modrou turistickou značkou smerom na sedlo Záwrat (2159 m.).
Sedlo je začiatkom bájnej a najťažšej tatranskej cesty Orla Perć (Orlia prť). Voľba tohto sedla padla po tom, čo sme zhodnotili naše sily, pozreli videá a prečítali články na internete. Naši dvaja pátrači Duško a Cyro ani tentokrát výberom trasy nesklamali.
Cestou po červenej značke sa nezastavujeme, hráme dostihy nielen s časom, ale najmä so snahou dobehnúť chýbajúceho člena expedície. Podarí sa nám to až v samotnom sedle, kde sa veselo zvítame. Naskytajú sa nám nádherné výhľady do Doliny Pieciu Stawów Polskich. Tie ale rýchlo nahradia výhľady na vyčnievajúce reťaze, ktoré nás majú sprevádzať na Malý Kozi wierch (2 228 m). Ďalší cieľ našej expedície. Tu už začína tá pravá oceľová "klasika" Orlej prti. Reťaze rinčia, ruky a nohy sú v dokonalej súhre, tep srdca začína zrýchľovať a do žíl sa nám nezastaviteľne hrnie adrenalín. Postupne sa dostávame do sedielka Zamarzla Przeleczka Wyźnia a cez Zamarzle Czuby a sedlo Zamarzla Przelecz vyliezame na Zamarlu Turniu (2 179 m). Odtiaľ nasleduje kolmý zostup rebríkom do sedla Kozia Przelecz (2 137 m). Chce to maximálnu koncentráciu. Stačí jeden chybný krok, malé pokĺznutie a človek letí dole ako namydlený blesk, pomyslím si.
V mojom prípade našťastie leteli dole "len" fitness hodinky. Tie už na Orlici definitívne ukončili svoju púť. Štatistiku spálených kalórií a prejdených kilometrov tak môžu robiť už naozaj len tým orlom.
Rebríkom opatrne zostupujeme dole. Sme konečne v sedielku! Tu sa už trasa križuje so žltou značkou, čo bol aj náš cieľ na dnešný deň. Tu je možnosť aj pre tých, čo chcú prehodnotiť svoje sily. Môžu totiž zostúpiť späť do Doliny Pieciu Stawów Polskich. Tí, čo už prehodnotili, môžu pokračovať na Kozi Wierch. Takže... Pozeráme na hodinky (teda tí, ktorým zostali). Je dvanásť hodín. Prehodnocujeme... Čo ďalej?! Budeme pokračovať na Kozi Wierch, alebo zostúpime podľa plánu späť do doliny? Nabití vysokohorským adrenalínom, vôňou oceľových reťazí a stupačiek a neodolateľnou túžbou zdolať ďalšiu časť "Orličky" sme potlačili myšlienku ukončiť dnešnú turistiku a rozhodujeme sa pokračovať. Dámy a páni a tu už začína pravá tatranská lahôdka. Pohľad na kolmú stenu, napravo nič, naľavo nič, iba cesta vrcholom skál mi do hlavy vtíska otázku, či som neprecenila svoje sily a asi nie som jediná. Je toto skutočne "Pomsta orlov" čo je preklad Orlej prte?! Zbierame posledné zvyšky síl a cez Kozie Czuby (2 266 m) do sedla Kozia Przelecz Wyźnia postupujeme vpred. Čo platí keď už nevládzeš? Nič! Jednoducho cica zaber !!!!!! Hurá, kríza prekonaná, znova naberám na obrátkach! Veď pred očami máme najvyšší vrchol celej hrebeňovky Kozi Wierch (2 291 m). A je to tam! Konečne!!! Prekonali sme všetky kozie "onie" vrchy a dokonca bez bobkov! Preto za odmenu dostávame nádherné výhľady na celé Tatry, ako aj na obe doliny: Gasienicovu i tú s piatimi plesami. Užívame si každý pohľad, každú minútku, každý slnečný lúč. Ticho ďakujem za tú nekonečnú nádheru okolo mňa, ako aj mojim členom expedičnej výpravy za to, že sme zo seba vytiahli posledné zvyšky energie, aby mi na vrchole priam gýčový výhľad doslova vyrazil dych. A všetci sme šťastní, spokojní a radi, že sme sa rozhodli pre neplánovaný bonus, pokračovať až na Kozí vrch. Ale každej rozprávke je raz koniec. Čas je neúprosný a musíme začať schádzať dole. Z Kozieho wierchu zostupujeme po čiernej značke. Opis cesty nadol už skrátim, jednoducho bola nekonečná!!! Kolená dostali poriadne zabrať, miestami sa mi už chcelo skákať, aby som čo najrýchlejšie zdolala ostrý zráz spestrený šmýkajúcou sa drobnou sutinou.
Bola to celodenná, 12 hodinová šichta. Najzaujímavejšiu a technicky najzložitejšiu časť Orlej prte sme úspešne absolvovali, zvyšok si už užijeme inokedy. Veď aj tak sme prešli viac, ako bolo plánované.
Domov sa vraciame plní dojmov, s poriadnou dávkou endorfínov a adrenalínu v krvi, s pocitom vrcholových horolezcov. A ani tá menšia svalovka na druhý deň nevadí.
Takže pre tentokrát sa lúčim horolezecky a stroho: železu zdar priatelia!
Petra Čipková, KST TO KOS Rimavská dolina Tisovec
Orla perć:
https://refresher.sk/45639-Toto-je-Orla-Per-Najdrsnejsia-tura-v-celych-Vysokych-Tatrach-je-len-pre-odvaznych-a-pripravenych
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
SEPTEMBER 2 0 1 8
8. september 2018 - VYSOKÉ TATRY: Kôprovský štít
KOS-áci vo Vysokých Tatrách
Náš turistický klub každý rok zaradí do kalendára minimálne jednu túru do Vysokých Tatier. Tohto roku boli naplánované až dve. 29. augusta 5 členov absolvovalo časť najnáročnejšej zaistenej trasy v poľskej časti Tatier Orĺa perć a 8. septembra bolo na výber viac možností túr v okolí Popradského plesa, prípadne výstup k Hincovým plesám, či až na Kôprovský štít.
Ráno o 6:00 hod z Tisovca odchádzal autobus so 43 turistami. Privítal nás vedúci akcie Cyril Huňa a predstavil možnosti prežiť deň vo Vysokých Tatrách podľa svojich síl a kondície. Po príchode na parkovisko pri Popradskom plese sa delíme na skupinky. Jedni smerujú na Symbolický cintorín obetiam hôr, k Popradskému plesu a ďalej na Štrbské pleso. Ďalší pokračujú od Popradského na Hincove plesá. Veľké Hincovo pleso (1946 m) je najväčšie a najhlbšie (53 m) pleso v slovenskej časti Tatier. Jeho raritou je, že v ňom žije pstruh potočný a práve toto pleso je aj najvyššie položeným miestom jeho výskytu (hoci nie prirodzeného, pretože tu bol umelo “vysadený”) na Slovensku a pravdepodobne i v Európe. Desiati turisti sa od Hincových plies vybrali na Kôprovský štít. I keď tento 2 363 metrový velikán patrí k turistami menej navštevovaným vrcholom Tatier, cesta k nemu vedie cez jednu z najkrajších tatranských dolín a výhľady z neho možno zaradiť k najkrajším v Tatrách.
Naši najzdatnejší a zároveň najrýchlejší turisti mali šťastie, že relatívne dobré počasie im dovolilo pozrieť si výhľady z vrcholu na celú západnú a strednú časť pohoria. Užili sme si tatranskej prírody a v závere dňa aj osvieženia v podobe dažďa. Napriek zmoknutiu a únave z nachodených kilometrov spokojní sadáme o 17:30 hod do autobusu a vraciame sa domov. Prežili sme deň v krásnej prírode a s ľuďmi, ktorí majú spoločnú vášeň – lásku k horám.
Ľudmila Pánisová, KST TO KOS Rimavská dolina
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
22. september 2018 - Clementisovou cestou - účasť na 37. ročníku
Počet zúčastnených za náš TO KOS Rimavská dolina: 16 dospelých a 4 deti.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
OKTÓBER 2 0 1 8
6. október 2018 - Trasa A, Výstup na Veľký Choč, Kelemeny - Medokýš, Lúčanský vodopád - Lúčky
Trasa B, Výstup na Liptovský hrad, Kelemeny - Medokýš
NAJKRAJŠÍ VYHLIADKOVÝ
Deň 6. október 2018 v našom ročnom turistickom pláne patrí na trase A, Veľkému Choču. Práve tento vrchol má prívlastok ako najkrajší vyhliadkový vrchol na Slovensku. A naozaj právom. Počet kilometrov 14. Hovorím si, 14 kilometrov, čo to je?! Taká ľahšia sobotňajšia vychádzka. To, že výstup na Veľký Choč nepatrí medzi prechádzky a už vôbec nie medzi nenáročnú sobotnú vychádzku, som zistila hneď po prvých metroch. Pravdou totiž je, že sme si museli vyšliapať takmer kilometrové prevýšenie a to na veľmi krátku vzdialenosť! Takže veľmi rýchlo som pochopila, že sa pôjde len hore kopcom a to doslovne ako do neba!
Začíname v obci Valaská Dubová, ktorá sa do histórie zapísala legendou o zlapaní nášho národného hrdinu - Juraja Jánošíka. Starú ľudovú tradíciu pripomína Jánošíkova krčma, pri ktorej parkujeme nášho štvorkolesového tátoša. Robíme to premyslene, veď keď sa stratíme, záchytný bod bude jednoznačne krčma! Cestu k nej musí predsa poznať každý!
Plní energie sa púšťame do zdolania Chočských vrchov, ktoré sa chystajú dokonale preveriť našu kondičku. Držíme sa modrej turistickej značky, pretože moje motto znie : "modrá je dobrá!" Na konci obce prichádza na rad kamenistá cesta do kopca, ktorá dá zabrať aj zdatnému turistovi. Krásu Veľkého Choča ospevoval vo svojich básniach napríklad aj Pavol Orságh Hviezdoslav. Ja som vo chvíľach šlapania strmým nekonečným chodníkom ospevovala tak jedine posedenie v horúcom prírodnom prameni Medokýš v obci Kalameny, ktorý sme mali v pláne navštíviť po absolvovaní tejto turistiky. Po zhruba hodinke strmého výstupu prichádzame na Strednú Poľanu s rozhľadom na okolité lúky a náš dnešný vrcholový cieľ.
Tu už ale opúšťame moju modrú "dobrú" značku, ktorá nás viedla z obce a zamieňame ju za zelenú. Tá nás už dovedie až na vrchol. Ale to si ešte nejakú tú hodinku poriadne odšliapeme! Cesta na Veľký Choč je proste jedna neutíchajúca cesta hore kopcom. Čím vyššie stúpame, tým viacej sa do nás opiera poriadny vietor a mysľou mi prebehne pesnička z filmu Traja Veteráni - Severní vítr je krutý ... počítej lásko má s tím... No s vetrom som ja tentokrát skutočne nepočítala. Naplánovaných som mala tak okolo 21 stupňov, slniečko, Babie leto, proste pravú jesennú romantiku na vrchole!!!! Spotení a poriadne vyfúkaní sa dostávame na legendu - Veľký Choč.
Výhľad z neho je naozaj ukážkový, aj keď sme sa v tom vetre ledva držali na nohách. Z výšky 1 611 metrov pripomínajú mestá a obce Oravy, či Liptova, len malé stavebnice lega a Liptovská Mara len malý fliačik vody. Štíty majestátnych Tatier sú z diaľky len ich doslovné miniverzie. Sľubovaný panoramatický výhľad na okolité pohoria je v tomto prípade splnený do bodky. Môžete sa kochať pohľadom na Malú Fatru a jej najvyššie vrcholy Veľký Rozsutec, či Veľký Kriváň, ako aj na pohorie Veľkej Fatry s jeho najvyšším vrchom Ostredok. Pohľad sa nám ponúkne aj na všetky tri tatry, ale nie tie nákladné, ale na naše, majestátne Vysoké, Západné a Nízke Tatry. S pomocou tabule umiestnenej na vrchole mi šípky na sever ukazujú Oravské Beskydy a ich Babiu horu a Pilsko. 
Aj keď by sme tu radi zostali dlhšie a kochali sa tou nádherou všade okolo nás, prudký nárazový vietor nás doslovne tlačí k zostupu. Cestou dole objavujeme na Strednej Poľane "Hotel Choč", ktorý nám cestou pri výstupe zostal ukrytý. Táto útulňa nám na chvíľu poslúžila ako miesto na krátke občerstvenie, aby sme znova mojou starou dobrou modrou zostúpili späť do Valaskej Dubovej. Cestou stretávame ešte plno zadýchaných turistov a ja sa spokojne usmievam a vierohodne im tvrdím, že tento strmák už nebude trvať dlho a že to nie je to až také náročné, ako to vypadá. Milosrdná lož nie až tak veľmi lož...verte mi, tí ľudia to v tej chvíli skutočne potrebovali počuť!!!!
Naše potulky ešte ale nekončia. Vyšľahaní vetrom presúvame sa do obce Kalameny, k prameňu Medokýš. Nečakajte tu wellness, bufety s občerstvením, tobogány a celodenné vstupné v astronomickej výške.
Nájdete tu len jazierko 20 x 10 m, horúcu 34 stupňovú 
vodu a všade navôkol krásnu slovenskú prírodu.
Voda v jazierku má podobné zloženie, ako v kúpeľoch Lúčky, ktoré sme na záver našej akcie tiež navštívili a vychutnali si pohľad na Lúčanský vodopád, jeden z piatich vodopádov na Slovensku, zaradených medzi Národné prírodné pamiatky. Milí čitatelia, čo dodať na záver?
Na strávenie skvelého dňa nepotrebujete desiatky či stovky eur, plno selfies na facebooku, rezervácie v hoteloch, či drahé vstupenky....postačí len partia tých správnych ľudí, dobrá nálada a čaro našich slovenských vrchov sa Vám postarajú o tie pravé nezabudnuteľné zážitky.
Petra Čipková, KST TO KOS Rim.dolina Tisovec
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
13. október 2018 - Výstup na Železník - účasť na 1. ročníku
Výstup na Železník – začiatok novej, tradičnej akcie
Po nultom ročníku Výstupu na Železník v roku 2017, ktoré organizovalo Občianske združenie Rákošská cächa so sídlom v Rákošskej Bani, v spolupráci TO KST Dúbrava Jelšava a ktorého sa i napriek zlému počasiu zúčastnilo 45 účastníkov, sme sa rozhodli pokračovať v tejto akcii.
Po skúsenostiach z minulého roku organizátori presunuli jej 1. ročník o mesiac skôr
a tak 13. októbra 2018 nadišiel ten správny čas na začatie peknej tradície v okolí
vrchu Železník,ktorého súčasťou je nielen pekná príroda, ale i bohatá banská
história. Výstup začína v miestnej časti obce Rákoš, v Rákošskej Bani.
Nielen preto, že tam má sídlo občianske združenie, ale aj preto že je to oblasť,
kde bol pred 120 rokmi najväčší rozmach baníctva v okolí, po vyrazení 308 m hlbokej
šachty na banskom poli Rákoš IV. Vďaka tejto udalosti vznikla následne banská
osada Rákošská Baňa,v tých časoch Rákosbanyatelep. Týmito, ale aj inými
zaujímavými informáciami z okolia privítal účastníkov predseda Občianskeho
združenia Rákošská cächa Július Pavelko, ktorý je zároveň aj členom KST
TO KOS Rimavská dolina v Tisovci.Toto uvítanie prebehlo pred krátkou
registráciou v klubovni OZ a uhradení účastníckeho poplatku vo výške 3,00 €.
Bolo v ňom zahrnuté okrem občerstvenia aj magnetka a kalendárik na pamiatku.
Po zaregistrovaní všetkých účastníkov, ktorých bolo v tomto roku 96, sa dav začal
presúvať po zelenej značke, popri už spomínanom banskom závode a statných
platanoch javorolistých, do obce Rákoš. Tu, za stálej asistencie predsedu OZ,
sa prešlo popri odbočke na hrad Rákoš, okolo ranogotického kostola z 13 st.
cez obec Rákoš, ktorá si v tomto roku pripomenula 700. výročie prvej písomnej
zmienky. Pri mapovej infotabuli, kde je aj križovatka zelenej a žltej značky,
sa účastníci nasmerovali na žltú a tá previedla účastníkov celou lesnou časťou
tohto výstupu. Pri vstupe do lesa účastníkov vítala nová vstupná brána Náučného
chodníka malých netopierov, budovaného za finančnej pomoci Nadácie Volkswagen
a š.p. Lesy SR, opäť členmi občianskeho združenia. Po miernom stúpaní, lemovanom
zabezpečenými starými banskými dielami, kde sa v súčasnosti nachádza zimovisko
vzácnych druhov netopierov, sa turisti dostávajú už strmším stúpaním na hrebeň
východného svahu potoka Rakyš, kde sa im za pomoci krásneho jesenného počasia
naskytajú úžasné výhľady zo skalných masívov tohto hrebeňa. Po hodinovom
stúpaní prichádza vhod malá prestávka na lokalite Pri Javore, odkiaľ sa po rovinatej
zvážnici dostávame na lúku Antalka, ktorá bola niekedy súčasťou ďalšieho banského
komplexu baní na Železníku. Tu, po krátkej prestávke, vyrážame na posledné
stúpanie, ktorého záver bude vrch Železníka s výškou 814 m.n.m. Po dosiahnutí
vrcholu a vyfotografovaní sa pri vrcholovom smerovníku, sa účastníci presúvajú
pomocou drevenej preliezky cez plot zverníka Rákoš, ktorý asi po 500 metrovom
úseku opustia otvorenou bránou. Po klesaní lesnou zvážnicou sa dostávajú na
banskú osadu Ladislav (miestnu časť Sirk - Železník), kde okrem malého
občerstvenia majú účastníci možnosť nahliadnuť do známeho kina Stachanov
na Železníku. Všetko tu zabezpečili organizátori, v spolupráci z Občianskym
združením Skryté poklady Slovenska. Tu ich priamo predseda p. Bene
poinformoval o tejto pamiatke. Po tomto malom prekvapení sa účastníci
presúvajú do obce Sirk, ktorá je tiež súčasťou banskej histórie a asi po 1km
úseku chôdze cestnou komunikáciou už po zelenej značke, prichádzajú
k technickej pamiatke "Stará pec“v Červeňanoch. Z miestnej časti „staré“
Červeňany sa účastníci presúvajú cez miestnu časť „nové“ Červeňany,
na zachovalý násyp úzkorozchodnej železničky. Tá viedla zo Sirku do Rákošskej
Bane. Trasa násypom všetkých účastníkov dovedie popri zachovalej chladiacej
fontáne Zemianskeho parku späť na Rákošskú Baňu. Tu sa všetci účastníci akcie,
ktorí počas piatich hodín prešli 16 km trasu, občerstvia chutným guľášom
a nápojom a v priateľskom stretnutí pri zvukoch gitary si oddýchnu, či utužia
priateľstvá a organizátorom dajú námety a energiu do ďalšieho ročníka.
Tak do videnia na 2. ročníku Výstupu na Železník.
Július Pavelko, KST TO KOS Rimavská dolina Tisovec
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
20. október 2018 - Valikinou trasou - 24. ročník
Z turistických chodníkov 24. Valikinej trasy
Mesiac október sa v tomto roku skutočne ukázal v plnej kráse.Užili sme si nádherné slnečné a teplé dni, ktoré nám dávali plno energie. Žiaľ, u mňa je a navždy zostane mesiac október v mysli ako mesiac, ktorý mi zobral veľmi nečakane moju mamku. Stalo sa tak pred 24 rokmi. Kto stratu matky prežil, vie, že spomínanie bolí až do konca života. Moja mamka bola obdarená veľkou láskou k deťom a prírode. Deťom sa venovala ako sestrička v jasliach a pre svoju lásku prírodu našla priateľov, s ktorými chodievala pravidelne za krásami prírody po celom Slovensku. Bola členkou turistického oddielu, dnes s názvom Turistický oddiel KOS Rimavská dolina so sídlom v Tisovci. Zo všetkých miest, ktoré prešlapali, zbierala pečiatky a s nadšením sa nám s nimi doma chválila. Bola neuveriteľne šťastná. Poslednú spoločnú trasu viedla ona. Bola to jej obľúbená, asi 22 km dlhá "prechádzka". Prešli spolu zo Slávče popod Hajnaš, cez Kozák do Hrdzavého a Kačkavskou dolinou do Tisovca. Tí, ktorí boli vtedy s ňou, túto trasu prešli a mnohí ešte žijú, si ju takú v pamäti zachovali.
Krátko potom však mama nečakane navždy odišla.
Bolo ťažké prijať to. No deje sa niečo, za čo vďačím už 24 rokov mnohým známym či novým ľuďom, ktorí túto trasu prešlapú. Chodia po jej ceste, postoja pri jej hrobe a v mysli sú s ňou spojení. Niekoľkokrát som trasu absolvovala aj ja a spoznala mnoho nadšených turistov, získala priateľov. Tento rok pre zdravotné problémy som sa so zúčastnenými turistami stretla pri hrobe a spoločnom občerstvení na chate u Brožov. Opäť im ďakujem za poskytnutie chaty a pomoc pri varení občerstvenia. Kuchármi boli tradične muži Keletiovci, otec so synom, Rudo a Mário.
Po prvýkrát som videla koľko práce je s prípravou jedla, aby bolo chutné. Dobre padne každému teplé jedlo z kotlíka. Fazuľový guľáš neodmietol nikto. Veľmi pekne im ďakujem. Cestou sa účastníci občerstvili aj pri chate rodiny Milecovej. Vďaka za podporu a ochotu. Ďakujem všetkým 64 zúčastneným, prišlo veľa turistov z rôznych miest /Košice, Púchov, Dunajská Lúžna, Revúca, Hnúšťa/, vznikli nové priateľstvá. Vnímam to ako symbolický odkaz mojej mamky.
Bola to skutočne krásna rozlúčka s tohtoročným babím letom. Ďakujem Dušanovi Kojnokovi, predsedovi nášho oddielu, že napriek plneniu náročných povinností, súvisiacich s prebiehajúcou kultúrnou aktivitou v meste Tisovec, prišiel ku hrobu a prešiel celú trasu tak, ako vtedy pred 24 rokmi s mojou mamkou. Mala ho veľmi rada.
S úctou a vďakou Valika Huňová, dcéra Valiky Husaníkovej
Účasť: KST TO KOS Rimavská dolina: 34 členov
Hostia – nečlenovia TO KOS: 30 účastníkov
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
A na záver prikladáme emailový pozdrav jednej z účastníčok:
„...pozdravujem najmenšiu turistku, ktorá bola na túre - malú Marínu, najchlpatejšieho turistu Gora a samozrejme všetkých, ktorí turistikovali v sobotu, lebo bolo s nimi fajne.“
Niekedy zase dovidenia v prírode... ☺ Marianna Hlúšeková, Púchov
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
10. november 2018 - 25. Karolovský výstup na Bralo a Bralce
25. jubilejný Karolovský výstup na Bralo a Bralce
Na východnom okraji Krupinskej planiny leží obec Tuhár. V okolí obce severozápadnú prevažne zalesnenú časť chotára tvoria tufové a tufitické chrbty, východnú časť prevažne druhohorné vápence, prvohorné kryštalické vápence, tuhársky mramor a granodiority.
Zaujímavá príroda a pekné výhľady sú lákadlom pre turistov. Obec Tuhár má turistický klub KST Bralo – Tuhár, ktorý každý rok v novembri organizuje výstup na Bralo. Už niekoľko rokov aj my, turisti z Tisovca, sa tohto výstupu zúčastňujeme. Tento rok asi mnohí z nás mali 10. novembra vlastný plán a tak sa nás zišlo len 6 členov TO KOS Rimavská dolina. Keďže sa autobus nepodarilo naplniť, presun na akciu bol zvolený automobilový.
V Tuhári, ráno pred kultúrnym domom, sa už pripravovali kotlíky s kapustnicou a guľášom. Pozdravili sme domácich kuchárov a vyrazili za turistami, ktorí už boli v predstihu na ceste. Počasie nebolo ideálne, ale aspoň sme nemokli. Jesenné hmly nám zabránili vo výhľadoch. Trasa nie je náročná, väčšie stúpanie nás čaká pred jaskyňou, ktorú máme v ceste. Pred vrcholom by sme si mohli pozrieť zaujímavé prírodné útvary – Bralce, no viditeľnosť nie je dobrá. Pokračujeme už len na najvyšší vrch našej cesty – Bralce vo výške 817 m.n.m. Tu, pri dvojkríži je zastavenie na opekanie, alebo občerstvenie z vlastných zásob. Na tomto mieste sme spolu s našim turistickým kolegom a priateľom Jožkom Kušpálom z Hnúšte oslávili sektom jeho osobný rekord – na turistických cestách absolvovaných 3000km. Srdečne gratulujeme. Po prestávke pokračujeme zostupom späť do obce Tuhár, kde nás v kultúrnom dome čaká občerstvenie a to podľa výberu – kapusta, alebo guľáš. Domáce žienky aj koláče napiekli a veru výborné. Dokonca hrali dve kapely, niektorí si zatancovali, alebo zaspievali. Na záver sme sa rozlúčili s domácimi a poď ho domov. V Haliči ešte navštívime zámocký hotel Halič, dáme si dobrú kávičku a po príjemnom dni strávenom medzi priateľmi sa vraciame domov.
Ľudmila Pánisová,
KST TO KOS Rimavská dolina
Tisovec
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Posledná akcia roka 2018 v KST TO KOS Rimavská dolina:
12.SILVESTROVSKÝ VÝSTUP NA HRADOVÚ
alebo
Máriova silvestrovská oddychovka
Súčasťou akcie, na ktorej sme sa rozlúčili s turistickým rokom 2018 bola aj prerezávka popadaných stromov a spriechodnenie chodníka na Hradovú.
Za všetkých turistov a návštevníkov Hradovej ďakujeme.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------