Júl 2010

ROHÁČE – čaro zážitku

Roháče. Sen a cieľ mnohých turistov. Hlavne však tých, ktorí už majú nejaké tie kilometre za sebou, ale stále im ešte niečo k dosiahnutiu čohosi, nejakého slovenského naj chýba. Ten, kto patrí práve k takejto skupine turistov, kto stále hľadá niečo viac, možno aj trocha toho adrenalínu, nemal by rozhodne vynechať ani jedno z najkrajších horstiev u nás, Západné Tatry. Práve tu totiž niečo také slovenské naj, niečo navyše, možno nájsť. Možno tu spoznať a zažiť to, čo málokde na Slovensku. Podotýkam však, že by to mal už byť zdatnejší turista, čo sa rozhodne pre zdolávanie tohoto horstva. Turista, ktorého nevyvedie z miery napríklad únava z celodenného náročného putovania, ktorého poslúcha zdravie a nohy, turista, ktorý nemá problém napríklad z pripekajúcim slnkom, pred ktorým sa na hrebeni niet kam schovať, ktorý počíta aj z vrtochmi počasia a to už nehovoriac, že by nemal mať problém s výškami. Kto už nejakú trasu hrebeňom Západných Tatier prešiel, vie o čom hovorím. Priatelia a milovníci slovenských hôr a vysokohorskej prírody by tieto hory nevymenili za nič na svete. Za jeden z najhodnotnejších turistických zážitkov považujú prechod roháčskeho hrebeňa. A ten je zároveň najatraktívnejšou časťou Západných Tatier. Pachoľa, Baníkov, Hrubá kopa, Tri kopy, Plačlivé, Ostrý Roháč, Volovec. Toto je to jedinečné zoskupenie divokých štítov označovaných z oravskej strany ako Roháče. Ich severné svahy sú veľmi strmé, južné pozvoľnejšie. Exponovaný terén zabezpečený reťazami a tak vyhľadávaný, nájdeme najmä v oblasti Baníkova, Hrubej kopy, Troch kôp, či Ostrého Roháča. A tento štít dal názov aj celému tomuto horskému zoskupeniu.

Osem členov nášho oddielu sa práve do tohoto terénu vybralo v dňoch 2. až 4. júla 2010. Ubytovanie na dve noci bolo rezervované už takmer dva mesiace vopred v jedinej vysokohorskej chate v Západných Tatrách, prístupnej z Liptovskej strany. Žiarska chata (1325 m n. m.) sa nachádza na južných svahoch Západných Tatier a je nielen miestom oddychu, ale hlavne vstupnou bránou do turisticky veľmi navštevovanej oblasti Žiarskej doliny a Roháčov. Kompletné ubytovacie a stravovacie služby poskytuje chata non-stop. Je zároveň výbornou a vhodnou základňou pre nástup vysokohorských túr.

Do chaty prichádzame v piatok večer, aby sme v sobotu ráno mohli zavčasu vyraziť na prvú túru.

Trasa: Žiarske sedlo (1917 m)- Plačlivé (2125 m)- Ostrý Roháč (2088 m)- Volovec (2063 m)- Sedlo pod Deravou – Deravá (1955 m)- Sedlo pod Hrubým vrchom- Záhradky- Žiarske sedlo- Žiarska chata.

Dlhá, celodenná túra nám dala zabrať, ale pocity, ktoré sa nás zmocňovali pri jej zdolávaní, sa nedajú ani opísať. Počasie nám vyšlo v ústrety práve v čase, keď sme začínali výstup na Ostrý Roháč. A potom bolo už celý deň ideálne. Nádherné ďaleké výhľady zážitky z pekného dňa len umocňovali.

Nedeľa ráno. Vstávame o hodinku neskoršie, ako v sobotu. Môžeme si to dovoliť. Trasa dňa je síce, čo sa týka exponovanosti terénu náročnejšia, ale kratšia. Aj napriek tomu nás vyráža na túru o dvoch menej. Tá včerajšia trasa bola naozaj skúškou. Z chaty vyrážame teda len šiesti, po zelenej značke na Jalovské sedlo (1858 m). A tu nám dnes po prvý krát doslova vyrazí dych nádherné prírodné divadlo pozostávajúce z panorámy kopcov, vrchov, štítov, lesov, dolín, riek s nekonečnými diaľavami. Človek má až chuť vzlietnuť. Je ráno, všade vládne pokoj, ticho, pohoda. Tu akoby sa čas zastavil. Až plakať by sa chcelo od šťastia... A kvôli takýmto chvíľam sa napríklad chodí do hôr. Aj pre takéto momenty sa oplatí ráno skoro vstávať, preliať litre potu na túrach, znášať silné slnečné lúče, či zmeny počasia. Aj pre toto tak radi strpíme otlaky, či svalovicu po namáhavom dni. To sú turisti. To je však to čaro zážitku.

Z Jalovského sedla stúpame na vrch Príslop (2142 m) a potom sa už skalnatým terénom dostávame na Baníkov (2184 m). A tu začína to adrenalínové „šialenstvo“, na ktoré som spolupútnikov pripravoval. Už na Baníkove, za jeho hlavným vrcholom, na nás čakajú terény, ktoré sú celkom iné, ako na bežnej turistike. Niektoré sa dajú prekonať naozaj len vďaka spomínaným reťaziam. Na prvý pohľad sa možno niekomu aj zdá, že niektoré úseky ani nezvládne prejsť, ale je to len prvý dojem. Všetci to napokon zvládnu, aj keď niekedy s väčším úsilím a troškou strachu. Ale to patrí k tomuto prechodu. „Reťazové kráľovstvo“ na nás však ešte stále čaká. Je to terén na Hrubej kope a potom na Troch kopách. Potom už len zostup do Smutného sedla a hrebeň treba opustiť. Schádzame do Žiarskej chaty. Po nevyhnutnej sprche a obede sa vydávame Žiarskou dolinou nadol k odstavnému parkovisku, kde na nás už čaká povoz domov.

Na tomto mieste chcem veľmi pekne poďakovať za všetkých účastníkov akcie p. Jánovi Martiniakovi a Ing.Štefanovi Bálintovi za ochotu prepraviť nás do a zo Žiarskej doliny.

O 17-tej hodine nasadáme do auta síce unavení, ale s príjemnými a neopísateľnými pocitmi, po dvoch nádherných dňoch a namáhavých túrach.

Hory berú silu fyzickú, ale dávajú silu duševnú. Ba ešte oveľa viac.

Vnútorná sila, pokora, skromnosť a harmónia budú mať však vždy verných priaznivcov.

Ponorme sa do sveta hôr aspoň prostredníctvom fotografií v priloženej fotogalérii.

D.Kojnok